„Ahoj, babík!“ hlas znel radostne. „Ideš hore...?“
„Nie, Lukáško, nech Zuzka zbehne pre časopisy a koláč, čo som vám upiekla.“
„Dobre, babinka...“ zaznelo sklamane v amplióne, či ako nazvať to čudo na bráne, čo sa nepodobá ani telefónu ani ničomu podobnému, čo neustále slabo, zle, alebo väčšinou vôbec nefunguje.
„Ako sa máš?... Už ti je lepšie?...“ spýtala som sa na priebeh jeho choroby.
„Som zdravý tak na štvrťku. Ešte som chorý tak trištvrte...“ ozýval sa rozchrapotene prechladnutý filozof.
„No fajn... Hlavne, že sa ti lepší... Pošli teda Zuzku dole... Ahoj, Lukáško!“
„Dobre, babík, už aj ide... Ahóój, babííík!“...
Čakala som pri bráne na Zuzanu. V ušiach mi nepretržite znel Lukášov hlások, zmenený chorobou: „Ahoj, babííík!“ Toľko miloty v srdci i na jazyku nezbedníka som nepredpokladala i nečakala za tých pár minút.
Malák?
Bol týždeň pred Mikulášom. Sedeli sme s mužom pri večerných správach, ktoré som si nedala nikým zobrať. Bazírovala som na tom, aby som ich mohla sledovať. V poslednom čase som si však uvedomila, že je dôležitejšie, ak niekto telefonuje, alebo nás príde navštíviť, s dotyčným si radšej prehodiť zopár srdečných slov, ako lpieť nad niekoľkými správami zo sveta alebo z domova. Koniec-koncov, mám možnosť neskôr ich znova počuť i vidieť. A tak, už nie som takým chumajom, aby som pre televízny program zanedbala to najdôležitejšie: srdce, ľudský hlas, túžbu otvoriť sa niekomu a niečomu.
Naraz zazvonilo. Zakabonili sme sa. S návštevou sme nepočítali. Vstala som, aby som príšelcovi otvorila.
„Jakubko!“ potešila som sa, keď som vo dverách zbadala najstaršieho vnuka, ktorý teraz väčšinu mladého života trávi na brnianskej lekárskej fakulte.
„Dobrý večer, babi! Je doma aj dedko?“ hlas mu znel nádejou, že chytí doma aj starého otca.
„Samozrejme... Kde by sme boli obaja večer?... Bolia nás nohy. O takomto čase už radšej sedíme pred televízorom alebo pri knihe...“ dodávala som vnukovi istotu, že nás doma vždy večer nájde.“Poď dnu, zobleč si vetrovku!“ núkala som ho ďalej.
Vo dverách z izby sa už objavil aj dedko.
„Vítaj, Jakub. Prišiel si nás, tuším, navštíviť...“ dedko bol rád z príchodu vnuka.
„Áno, dedko. Som tu na víkend. Dnes som pomáhal s nejakou prácou otcovi v ateliéri. Idem odtiaľ... Som riadne špinavý a hladný. Išiel som okolo, a tak som si umienil, že vás navštívim, lebo zajtra už zasa odchádzam do Brna. Prepáčte, že som umazaný... Ale veď viete, pri robote sa človek ušpiní...“ Jakub sa ospravedlňoval.
Skutočne, po vetrovke, nohaviciach mal stopy malty a kadejakého prachu.
„Poď teda ďalej, choď sa umyť!... Ja ti zatiaľ niečo pripravím pod zub...“ volala som ho s radosťou ďalej, že na nás pri toľkom pracovnom vypätí, ktoré má, neobišiel a pristavil sa u nás na debatu. Veľmi som sa mu potešila. Dlhšie sme sa nevideli. A tak nám bol ozaj vzácny. Radi načúvame jeho novotám z Brna, či správy o jeho štúdiu, ako mu ide, ako všetko hravo zvláda.
Keď sme sedeli po večeri v kuchyni, po debate, opýtala som sa ho, kedy príde do Bratislavy nabudúce, či pred Mikulášom, či po ňom. Nedostala som z neho hneď odpoveď, ale o malú chvíľu sa náš veľký Jakubisko zahniezdil. Pochopil, prečo som mu túto naliehavú otázku položila. Vydal zo seba hlásky, ako malý Jakubík.
„Babi, a čo bude s mojím Mikulášom?... Prídem až ôsmeho...“ spýtavo sa na mňa pozrel.
Zasmiala som sa a vyhŕkla:
„Neboj, ten je pripravený už týždeň... Keď prídeš ôsmeho po skúške, nájdeš si ho u mamky...“ Pohladila som ho po ramene.
Jakub vystrelil na mňa taký vďačný, láskavý pohľad, že mi až srdce stuhlo od toľkej chlapčenskej nehy.
