Kráčali ďalej. Vzďaľovali sa od domu: ospalého a neprívetivého.
Starší muž sa však po niekoľkých metroch opäť priblížil k malému a opatrne vyšvihol ruku na chlapcove plecia. Teraz ho už objal mocnejšie. Tvrdo: tak, aby sa ruka nedala zmiasť prudkým pohybom odmietania.
Chlapča sa striaslo. Tá ruka mu trčala tuho zakvačená na pleciach. Hrubo, s odporom sa odtiahlo a útlou rukou – prudko – zhodilo ruku staršieho.
Zdrevenená potupená ruka klesla: ruka žobroniaca, prosiaca, plná naliehania.
Chlapča odišlo od muža na tri kroky.
Muž spokornel. Už nenaliehal... Kráčal meravo ďalej.
Chlapča, bez slova, takisto. Vzdorne sa vyplo. Hlava sa vzpriamila. Nie, nie!... Nie si môj otec!... Nie si môj!... prebleskovalo mu mysľou. Chlapcove prsty na rukách sa vzdorne zaťali.
xxxxxxxxxx
Z dvier bufetu vychádzal zavalitý muž s chlapcom: asi desaťročným. Muž, pomerne čisto a slušne oblečený, sa tackal. Chlapec, tiež čistučký, držal v ruke školskú tašku. Druhú mal zapatrošenú v mohutnej chlapovej dlani. Urobili niekoľko krokov: muž tackavo, chlapec bystro a strmo. Potom zastali. Muž zaotáľal, obrátil hlavu smerom – odkiaľ prúdil zápach alkoholu a dusivý pach reštauračnej kuchyne.
Chlapec doširoka otvoril oči. Tvárou mu zašklbalo a v pohľade sa zatrepala úzkosť:
„Oco, poď!... Poď!... Mama už čaká... Aj Peťko!... Poď, oco!“ prosebne zašepkal a slabo ho potiahol za sebou.
Chlap zdvihol obočie a vykročil s chlapcom.
Chlapček vystretý, rovný ako svieca, kŕčovito zvieral otcovu ruku, akoby sa bál, že otec v poslednej chvíli zmení smer cesty.
