„Ahoj, Lukáško! Ty teda rastieš… Kedy už prestaneš? Však si najvyšší z rodiny. I ocina si pretromfol…“
Zasmiali sme sa obaja. Pozvala som ho ďalej, len čo si zhodil z nôh kolieskové korčule, číslo štyridsaťštyri. Šupol ich pod chodbový vešiak. Hneď išiel do kuchyne a ja krivkajúc za ním. Jasné, na začiatok dobre padne zmrzka, a potom sa roztočí rozhovor. Lieky som položila na kredenc a vybrala škatuľu Carte d´Or. Vedela som, ktorú má najradšej: čokoládovú… A tak som mu z takej riadne uhla.
Pokojne si sadol, ako bol dlhý a tenký a pustil sa s chuťou do pochúťky, o ktorej vedel, že ho neodbytne čaká v mrazničke. Keď dojedol a padli prvé vety, vytiahol mobil a začal s ním manipulovať, hrať sa, alebo niekomu niečo mailovať.
Zdvihla som hlavu, pozrela na mobilového hráča a vyriekla: „To teda nevydržíš ani chvíľu bez toho drobčeka?… Máš pravdu, čo by ťa rozhovor so starou babkou bavil. Otravujem ťa…“
Lukáš zdvihol hlavu, zbadal sa, odložil plastovú krabičku a ticho zvolal: “Prepáč!“
„Nestalo sa nič… Viem, ako to u vás mladých chodí… Stále sa v tom hrabete…“
Niekoľko minút sme ešte čosi klebetili. Potom sa na mňa uškeril, trochu sa začervenal a vyšuchol: “Babi, kedy už konečne napíšeš niečo o mne na blog?“
Keby som nebola sedela, bola by som si asi sadla. Od prekvapenia. Tento dlhý mládenčisko chce, aby som písala o ňom?… Podchvíľou som bola ticho, v pomykove, ale potom som sa zmohla: “Keď vznikne sympatický atak tvojho činu smerom k môjmu srdcu... napíšem!“ usmiala som sa, pohladila po ruke a mazala za ním, lebo už keroval do izby, kde má sídlo môj počítač.
Zasadol zaň, začal mi ho čistiť. Dal mi do poriadku fotky, urobil nové priečinky, aby som mala v prepotrebnom kamarátovi poriadok. Kopec zbytočných vecičiek i pošty zmazal. Samozrejme, s mojím povolením. Keď sa tak babral s počítačom a ukazoval mi na ňom svoje triky a čarodejné kúsky vygooglil z wikipédie slovo LARP…
„Prepánajána, čo to je - LARP?“ nezdržala som sa.
„To je...“ a začal mi drahý vnúčik vysvetľovať slovo, ktoré som nikdy vo svojom živote nepočula, nepoznala. Tak som sa prezvedela, že to záhadné slovko súvisí s podareným divadlom a množstvom hrecov-amatérov, ktorí v ňom hrajú, účinkujú. „Babi, predsa to praktizuje aj Jakub...“
„Ahá, tak to ten môj doktor porába… Toto?“…
Bola som rada, že som bola o vedomosť bohatšia a hlavné bolo to, že to, čo robí môj ďalší vnuk Jakub, už rozumiem, chápem.
Po dvoch hodinách donášač liekov na korčuliach vyfujazdil z môjho bytu. Keď odjachal sadla som si k „očistenému“ počítaču a napísala mini-príbeh o malom veľkom Lukášovi… Keď ho zbadá, nech sa poteší, ak tak veľmi chce, aby som si ho aj takýmto grifom „všimla“. Lapaja…
