„Peter, daj mi kúsok!“ zažobronil Karol, Petrov sused.
„Tu máš!“ polovička mandarínky sa premiestnila z jednej dlaničky do druhej.
„Peter, daj aj mne!“ zozadu chlapčeka zadrmalo za košieľku.
„Ale len jeden okruštek. Tebe i Vladovi...“ dva kúsky z mandarínky sa prepadli, stratili v drvolivých ústočkách.
„Peter, daj aj mne!“ zašomralo potichu zo susedného radu.
„Nedám, lebo už nemám! Mám len tri okrušteky a tie zjem sám...“ zavrčal.
„Zradím ťa!“ vyšepol hrozivo hlások.
Peter onemel. Okrušky, ktoré si kládol už-už do úst položil nazad pod lavicu.
„Súdruh učiteľ, Brhlovič je mandarínku!“ zaznelo nedočkavo prihlasno z lavice uprostred stredného radu.
„Brhlovič, vstaň!“ ozval sa prekvapený hlas zemepisára.“Ješ...?“
Peter vstal. Previnilo sa zatváril:
„Nie, súdruh učiteľ!“
„Ukáž teda, čo máš pod lavicou?!“ rozhorčenosť vyhŕkla.
Peter sa zhrčil, vytiahol tri drobučké mesiačiky mandarínky spod lavice. Natiahol, vystrel ruku pred seba.
„Daj to sem!“ zahrmel rozkaz.
Peter vrávoravo prikročil ku katedre. Položil na ňu oranžový zbytok. Smutne sa vrátil do lavice.
Zemepisár pokračoval vo vykladaní látky.
Peter sedel v lavici. Nevnímal učiteľa. Dlaňou si prešiel pod noštekom. Aróma mandarínky ho omračovala. Cítil ju. Tma sa mu robila pred očami. Ani ju len neokúsil: čarovnú, omamujúcu, prvú...
Únava
Zmlátila ho. Čo sa dá všetko vyrozumieť z výrazu „zmlátila ho“... Zmlátila: nuž vybila - vytrieskala - zbila... Všetko jedno, ale teraz ju to mrzí.
Spal nad úlohou. Slniečko vonku prekrásne svietilo. Ťahalo ho von, i keď spal nad úlohou. Občas zložil hlavu na ľavú ruku, z pravej cmúľal palec. S očami roztvorenými doširoka, občas vyzeral von. Nemyslel na nič?
Stala si k stolu. Nazrela do písanky. Chyba na chybe: Zubý... Miban... umvať... mislieť...
„Preboha“, skríkla, „dve hodiny sedíš nad troma riadkami, chcem, aby si čím skôr mohol ísť von, či to nechápeš?... Pohni s tým!...“
Nič. Nijaká reakcia. Spal ďalej.
Spal? S otvorenými očami!
A ona ho v tej chvíli zmlátila... po zadku – až ju ruka bolela.
„Zavri to!... Odlož pero...! A leť von, nech ťa nevidím...“
Položil pero. Ospanlivo vstal spoza stola a veľká slzička sa mu skotúľala dolu lícom.
„Nehnevaj sa“, zašepkal, „už budem dobrý...“
„No tak...“ skrotla, „bež von!... O piatej ťa zavolám, ahoj, potom si to dokončíš...!“
Už ho nebolo.
A ju tá ruka a myšlienka na ospalé chlapčiatko a bitku – prvú tejto jari – bolela.
