A tak som sa usadila. Vybalila „oldomáš“, cukríky-čokoládu-oriešky, čo som priniesla na cestu autom na prilepšenie nálady, aj pre radosť maškrtným jazýčkom svojich.
No prosím, neprešla ani minúta a môj milý Becki ma pohladil po ramene a tíško vyriekol:
„Som rád, babi, že Ťa vidím, a že ideme spolu...“
Skoro som sa zajachtala od šťastia nad takým galantným uvítaním a utvrdením, že mu prítomnosť stareny nie je na ťarchu, ale práve naopak.
Pohladila som ho tiež po ruke a uškŕlila sa na neho. Potom som poďakovala synovi, čo šoféroval, že ma vzal na prevetranie do krásnej prírody. Nevestu, čo sedela predo mnou, som tiež pohladila a čosi som zašumela, že som šťastná, že ide s nami aj ona. Dobrosrdečne ma vítala. Čas jazdy budeme vypĺňať rozhovorom...
Nadýchla som sa zhlboka a začala vychutnávať cestu autom. Hltala som okolie, ktoré sa mi predstavovalo z vozidla, ako stále meniaci sa zázrak. Veď zimná príroda popri ceste bola nádherná. Slnko svietilo a robilo všetko vonku neprekonateľne krásne. Modrá obloha to len priklincovala.
A tak sme sa viezli, debatovali a občas s Beckim, čo sedel vedľa mňa, usmievali sa na seba.
Becki bol môj vnuk, ktorý dostal do vienka lásku ku guľatému hopkáču od kolísky. Už ako malý drobec vedel sa postaviť k lopte tak, ako ani dospelý by to nedokázal. Neodkopol loptu len tak ledabolo, ako každý malák v tom veku. Postavil sa k nej, pozrel na ňu ako na to svoje najkrajšie, najdrahšie zlato, našteloval sa, priložil si nožičku k nej, ako keby ju chcel vychutnať, oprobovať, či je skutočne pri jeho tele a šup – vystrelil. Lopta letela presne, nerobila žiadne krkolomné premety, zmeny smeru. Chlapčisko drobajzné sa tešilo a vrhalo sa k loptičke znova a znova. Stála som pri ňom ako zakliata a dívala sa na tento miniatúrny div pred sebou. Samozrejme, že som otravovala rodičov, aby si na chalaniska dali bacha a nedopustili, aby zakrpatel jeho talent. Jasnačka, nemusela som im to ani veľmi zdôrazňovať, sami videli, čo to chlapča dokáže. A tak majstrík začal chodiť na futbalové ihrisko a šantil na ňom od vidíš do nevidíš.
Môj malý Becki už dávno nie je malým. Vyrástol z neho chalanisko, chlapina jedna radosť. Nielen že má talent, dobrý ťah na loptu, ale je popritom, aj celkom pekný blondiak. Až mám strach, že môjho Beckiho budú dievčatá obletovať viac ako sa patrí. Chvalabohu, je dobre vychovaný, pokorný, rozumný a dá si ešte pár rôčkov od slečien dištanc. Má pred sebou dve hviezdy: futbal a školu, na ktorých mu záleží. Vie, že pri futbale sa môže hocičo prihodiť a ešte jeden chlieb, okrem futbalu v ruke, je pre neho dôležitý. Pre jeho dospelácky život.
Prečo je môj Juraj – Becki?... Keď som bola mladšia-divšia, trpela som na skvelého, inteligentného, spôsobného, kultivovaného pána futbalistu, Nemca – Beckenbauera. Mojím prianím, nádejou je, že z môjho Juraja, ak sa nič mimoriadne zlého nestane, raz vyrastie pre mňa i pre druhých - nový Der Kaiser – Franz Anton Beckenbauer....
