A sme doma. Ja čuším v pustej Bratislave. Pripadá mi tak celkove. Ale výpredaj a zlacnenie tovaru, ktoré oznamujú obchodné domy hneď po sviatkoch tabuľami, ktoré vyteperili na svoje vchodové brány, predsa len sem-tam naplnili parkoviská pred nimi a zaplnili kupujúcimi predajne, napchaté množstvom tovaru. Občania si odložili peniažky na lepšie, lacnejšie časy a robia nájazdy za tým potrebným, ale aj menej potrebným.
Prijímam návštevy svojej mnohopočetnej rodiny a rozprávame sa o všetkom možnom. Vyhýbame sa politike, na ktorú v dňoch pohody akoby nezostalo času. Ale keď si líham unavená až tak, že nemôžem zaspať, ja starý chumajko začnem predsa len o nej rozmýšľať. S roztvorenými očami pozerám do tmy na povalu, na ktorú nedovidím a začínam písať tieto riadky. Hlavu mám rozsvietenú a a zanietenú myšlienkami, ktoré by som rada vysypala na blog, ale v tejto nočnej hodine nemôžem, lebo v izbe kde sídli usilovný počítač spí ozdravujúcim spánkom môj muž. A tak si šepkám slová tohto článku, ktorý budem písať až na druhý deň. A teraz klikám písmenka, ktoré mi včera vrneli hlavou.
Končí rok. O niekoľko hodín sa v televízii našej krajiny zjaví vlajka Slovenska. Potom štátny znak. Objaví sa známa tvár auto-závodníka, potom jeho postava. Nie v koženom overale, ale v civilnom sviatočnom obleku. Bude sa dôstojne tváriť a pozerať do očú svojich občanov. Ale jeho pohľad bude smerovať do očú len tých, ktorí ešte nehodili flintu do žita čo sa týka diania v tomto štáte, ich štáte, ktorým stále nie je jedno v akej krajine žijú, a ktorí neustále chcú, aby to v nej vyzeralo podľa ich túžob, želaní tých ich najľudskejších, najsamozrejmejších.
Predstavujem si tú tvár, tie ústa, ktoré budú hovoriť v deň začiatku Nového roka. Budú sa otvárať a vysielať oznamy nám - občanom. Aj mne.
Tak strašne rada by som chcela počuť od svojho prezidenta úprimné, srdečné slova priazne, ktoré by len nepreleteli éterom, ale ktoré by sa mi hlboko zabodli do srdca, a ktoré by som si zapamätala na dlhý čas. Aby mali hĺbku mora. Aby mali silu morských vĺn, aby vrážali do našich duší a potom ich upokojili, stíšili, ako sa vedia stíšiť ony, tie prekrásne slané vlnky.
Chcela by som počuť cveng vážnych slov, ktoré sú hodné zlata, briliantov a hromžia nad hlavami a do uší zlosynov, zlodejov, nečestných občanov, mafiánov, pokrytcov, egoistov, korupčníkov.
Chcela by som počuť pokojný tok viet, ktoré uisťujú občanov tejto krajiny, že v tejto našej zemi bude Spravodlivosť hodná vznešenej demokracie, že nebudú podkupní sudcovia, advokáti, že policajti nebudú spolupracovať so zločincami, že podnikatelia dostanú šancu, ale len tí, čo nebudú okrádať svojich podriadených a tento štát, že v tejto krajine bude musieť zvíťaziť morálka pred bezbrehovosťou, a že on - ako hlava štátu - urobí pre splnenie týchto vznešených a správnych vecí, potrieb, všetko čo bude v jeho silách.
Že kultúra tohto národa nebude gniavená, zabudnutá, ale bude na prvom mieste záujmu nás všetkých.
Že... že... že... Koľko tých že sa ozývalo nocou v mojej hlave. Čo všetko som si želala, aby to ten náš slovenský prezident vyjadril o pár hodín, keď sa bude lámať starý rok s novým. Chcela by som to tak veľmi počuť. Ale nielen v tých prelomových hodinách. Ale po celý rok. Nechcem mĺkve ticho z prezidentského paláca, ktorý je v tieto dni vysvietený ako v rozprávke. Chcem, aby z neho prúdilo svetlo porozumenia, citlivosti, štátnosti, aby odtiaľ svietil žiar osobnosti, ktorá sedí na piedestále tohto štátu, tejto krajiny.
Takto som spriadala v temnej noci svoje túžby o mojom snovom prezidentovi, čo by som si priala aby vyslovil, aby konal a po celý-celučký rok.
Môj prezident!... Teraz, bohužiaľ - len slovenský prezident! Kedy sa dočkám toho - ozaj - môjho?!
