Dlhšie trvalo, kým som Eve prišla na kobylku a odhalila jej právu tvár, dušu. Stala sa mi neskonale blízkou. Porozumela som jej vážnym, distingvovaným rečiam, v ktorých každé slovo, čo vyslovila premlela v hlave, a potom vypustila na svetlo Božie. Osobne som bola pravý opak. Vybuchla som, vysotila som priamo s množstvom nadbytočnej energie domnienku, „pravdu“, alebo otázku. Ten jej pokoj vo vystupovaní ma odzbrojoval a nepriamo rozkazoval umierniť sa a viac myslieť ako cítiť. Človek by predpokladal, že je ľadová. A poznala som, že je pravým opakom. Je bralom, ktoré hrdo stojí. Vypína sa. Pnie nad nízkosťou svojho okolia. Neúmyselne. Od prírody. Akoby to tak muselo byť, až do konca sveta. Bralo pokoja. Bralo múdrosti.
Pred niekoľkými týždňami som sa zúčastnila na predstavení jej novej knihy ŽASNEM NAD DARMI ŽIVOTA /vydal Spolok sv. Vojtecha/, knihy spomienok, rozhovorov a úvah. Kniha je spoločným dielom autorky-výtvarníčky a známej novinárky, Miloslavy Kodoňovej, jej sestry. Na tomto podujatí som zažila niečo také pohodové, ako je celá osobnosť Evy Trizuljakovej, aká je jej tvorba, jej myslenie, jej život. Uvedomila som si, že predo mňa a pred všetkými vtedy tam zúčastnenými predstúpila žena akých má Slovensko pramálo. Žiarivá osobnosť, presvetlená životnou skúsenosťou, múdrosťou, veľkosťou svojej duše, srdca, umu. Pozitívna energia a pokoj, ktoré prúdili z tejto bielovlasej, ale napodiv brisknej ženy, ktorá hoci má 84 rokov udivovali.
Prečo tieto riadky? Po tieto dni som vyššie spomínanú knihu dočítala. Uvedomila som si, že ju musím nutne odporúčať - prečítať si všetkým tým, ktorí hľadajú na rozličné životné otázky odpovede a doposiaľ ich nenašli. Slová z pera Trizuljakovej žblnkotajú, ako čistá horská vodička na svojej hravej i dravej ceste prírodou. Šíria jednoduchú pravdu, priamosť do širokého okolia. Rozsievajú úžasnú vyrovnanosť, žiadnu hara-varu pojašeného sveta. Uvážlivo vyslovované, pravdivo prežité slová.
Opisuje svoje detstvo, dospievanie, život ženy, manželky, matky, starej mamy a prácu, zmysel svojej práce ako akademickej maliarky. Spomína svoje zlé i dobré skúsenosti. Zhodnocuje svoje stretnutia s množstvom výtvarníkov, priateľstvá s nimi, hlavne s Vincentom Hložníkom, Ľudovítom Fullom. Načiera aj do dobovej zvláštnosti, v ktorej vyrastala, žila. Ako vyhranená, stále experimentujúca umelkyňa až po starobu, vynáša však na výšku piedestálu životnej cesty - materstvo, ktoré si cení ako veľkolepé bohatstvo, dar od Boha. Sama matka ôsmich detí vie najlepšie hovoriť o matke milujúcej, trpiacej, obetavej, ale aj venujúcej sa svojim záľubám, o výchove detí, rodičovstve, rodine vôbec. Opisuje neľahký, ale šťastný život plný porozumenia s manželom Alexandrom Trizuljakom, významným sochárom.
Do spomienok montuje svoje filozofické myslenie, uvažovanie. Pomenúva tzv. kresťanské umenie, kritizuje ho, ale aj velebí a prináša hromadu myšlienok, aby bolo tým, čím by malo byť: moderné, noblesné, pravé, nie gýčové. Vysvetľuje svoju prácu výtvarníčky cez prizmu kresťanstva. Konštatuje hľadanie a nájdenie Svetla života. Vypovedá o svojej vnútornej slobode. Rozmýšľa o slobode vôbec. Hovorí: „Absolutná sloboda, sloboda bez záväzkov a bez zodpovednosti, nie je nijakou slobodou.“
Kto sa chce dozvedieť, čo si myslí o feminizme, nájde v knižke o ňom všeličo premyslene vyslovené. Obraňuje pravé ženstvo, materstvo, deti, ktoré sú pokladom rodiny, národa.
Mnohým sa možno veľa myšlienok z jej uvažovania nebudú pozdávať, páčiť. Ale nakoniec vari v tejto úprimnej knihe predsa len nájdu pár žiarivých diamantov ako posilu, povzbudenie na ceste životom.
