Keď ním zamáva búrlivý vetrisko pri poriadnej búrke, kolíše sa hore-dole, skláňa svoju korunu až do polovičky nášho domu, takže divák očakáva, že každú minútu podľahne náporu bračeka vetra, doláme sa, vyvalí, skoná. Ale zatiaľ kráľ topoľov, ktorý nemá široko-ďaleko páru, odoláva a stojí hrdo, nádherne vypätý. Načúvam vášnivým spevom drozdov, hoci do bratislavských ulíc už zavítalo úžasne rozpálené, zjašené leto. A ja sa len dívam tam von, načúvam zvukom rozbehnutého prenádherného života a opäť sa skláňam ku knihe. Beriem ju do náručia. Začínam sledovať dej, príbeh človiečika v komunistickom Rusku, ktorý bol len bezduchým číslom, ktorého si tam dlhočiznú dobu nik nevážil a...
Som zahĺbená do čítania, keď ma vyruší prenikavý zvuk mobilu, čo mám tesne pri sebe, aby som počula ak ma niekto zavolá. Opäť odkladám objemnú knižisko a beriem tentoraz do rúk rozzvučaný mobil.
„Prosím...?“ ozvem sa.
„Mami?... Ahoj! Už sme prišli k lodi. Naloďujeme sa. Šťastlivo sme prišli až sem... Buď spokojná. Málo budem komunikovať, lebo o chvíľu odchádzame... Všetko je dobre!... Neboj sa...!“
Ani nedýcham. Predsa sa ozvali. Nezabudli. „Ako je tam...? Na mori...? Je jasno, nechystá sa búrka...?“ s obavou zisťujem, lebo zvonku, zo dvora, ozvalo sa silné zadunenie hromu a poriadny svetelný záblesk.
„Neboj!... Jasné nebo... Mami, a mám ťa rád... rád..!“ zdôrazňuje syn a končí s rozochveným hlasom ako malátko.
„A ja ťa rada... všetkých!... Ďakujem, že ste zavolali... Pozdravuj Moniku i deti...! A zavolajte ešte...! Či ste v poriadku...“ Ukladám povinnosť na jeho dušu. Pohnutá, rozochvene položím mobil na stolík pred sebou a sa rozplačem. Môj syn!... Pomaly s bielou hlavou, päťdesiatnik. A také vyznanie...
Ešte chvíľu nepohnuto sedím, ale potom musím vstať, lebo začína vonku liať. Letná búrka robí riadny hrmot svojimi výraznými obrovskými kvapkami, ktoré striekajú až do vnútra izby z okenného parapetu, po ktorom sa huncútsky rozbehli. Vstávam. Zatváram okno. Potom opäť sadám ku knihe. Ale nemôžem sa veľmi sústrediť na jej obsah, lebo stále vo mne šumí “mám ťa rád, mami!“...
Miesto čítania začnem uvažovať o svojich deťoch. Nie som vlastne šťastný človek? Mám ich viacero a všetky sú vydarené. Majú ma radi a pomáhajú mi v dobe, keď som zostala sama, bez svojho dlhoročného partnera-manžela. Každé z nich sa snaží, aby prejavilo o mňa záujem, aby niečím pomohlo, potešilo.
Najstaršia? Je tou, ktorá mi pomáha vyžívať sa kultúrne. Zásobuje ma super knihami. Radí pri článkoch, ktoré občas napíšem, informuje o umení, čo práve trieska vonku. Nakúpi čo treba, keď sama nevládzem, napriek tomu, že má dve drobajzné detiská, ktoré si prisvojila, aby zaplnila predsa len isté vákuum, čo ju nerobilo úplne spokojnou.
Druhá ma zásobuje liekmi, ide vystáť za mňa recepty, vyberie a kúpi haldu liekov a donesie mi ich rovno do rúk. Keď treba ide so mnou k lekárovi, na kontroly, na vyšetrenia, vybavuje všetky právnické i neprávnické záležitosti, čo ma znepokojujú.
Tretia, hoci má kopec detí, pred nastúpením do roboty, čo jej začína o deviatej, príde dvakrát do týždňa na pokec a akože na kávičku. Potom letí do zamestnania v strede mesta. Ako tak sedíme za stolom a pozeráme na seba, vidím a počujem jej láskavú prítulnosť k starnúcej mame. Otvára sa, požaluje, poradujeme sa spolu.
A štvrtý? Berie ma na výlety, ukazuje krásne miesta našej zemičky. Neleziem ani jemu, ani mojej výbornej neveste nikdy na nervy. Práve naopak. Trávime spolu krásne hodiny.
Občas sa to všetko, všetky tieto ich „záchranné akcie“ o mňa striedajú: raz urobí ten to – raz vykoná iný iné... Nádhera. Poznám, aj v telefóne, podľa hlasu či sú spokojní, znepokojení, alebo smutní. Nepotrebujem ich ani vidieť, aby som prezrela, čo práve cítia. Moji...
Švanda je, že pomaly sa toto všetko, tento super-vzťah, nádherné hranie sa na vlnách duše, prenáša aj na ich deti. Sú obrazom svojich rodičov. Prichádzajú s citom, s nehou, porozumením za mnou a to ma odzbrojuje, robí rozcitlivenou, ale prenáramne šťastnou. Sú všetci ako také čarovné kvety. Každý iný svojou osobitnosťou, nádherou. Cítim úžasnú zaviazanosť Životu, Osudu, Bohu, že ich mám... A takých... Mojich...
