Ženy obdivujú nádheru kvetov, zamatových ruží, modrosť kosatcov, červeň, ružovosť či belostnosť muškátov, obchytkávajú voňavú, čerstvú zeleninu, preberajú, vyberajú a už i dávajú do tašiek. Plným priehrštím pomáhajú pridávať ovocie predavačke do predpotopných váh, ktorá im práve váži, dovažuje...
„Mamiííí!... Kúp mi ich, mamiííí...!“ prenikavý, vyjašený hlások prehlušuje široko-ďaleko všetko. Drobné chlapčiatko pojašene poskakuje okolo drevenej škatule s bielymi, od strachu zbláznenými králikmi. Králičí dorast piští a tisne sa ku králičej mame. Chlapča nedbá o nič a nikoho, ani o svojich vrstovníkov, ktorí práve tak ako on, hladkajú huňaté kožúšky. „Mamiiííí, kúp mi ich!... Mamiííí...,“ chlapček behá od králikov k mame, čo pokojne kupuje kyticu nachových ruží. „Mami...!“
Žena sa nenáhlivo otáča a s kyticou v ruke pristupuje k chlapčekovi: „Paľko, nemôžeme si ich zobrať domov... Zle by im bolo u nás...“
„Mamička, ale...,“ chlapček postupne, poslušne zmĺka, znovu si nadšene kvoká k zvieratkám a hladká ich.
Starká za škatuľami mrzuto poškuľuje po deťoch, čo sa tmolia pred ňou, ako tie šuchotavé stvorenia, ktoré drží uväznené v drevených ohrádkach. Ale naraz, na toho, čo najviac vykrikoval, sa široko usmeje.
