Také sú babiny a takí dedkovia prahnúci po nehe, mäkkých líčkach vnúčat, do ktorých by najradšej slastne zahrýzli ako do najšťavnatejších jabĺčok či broskýň. Teplo domova, čarovnosť sviatočných chvíľ zimy, hravosť staroby s milotou lupienkov mladosti sú nádherné ako rozhovor, ktorý som mala počas Vianoc s malou zlatovlasou papuľnačkou.
Čítala som jej rozprávku o Hlúpom Janovi. Samozrejme, kniha hýrila farebnosťou a krásou ilustrácií.
„Babi, kto je tento chlapec?“ ozvala sa a ukázala prstíkom na obrázok.
„Hlúpy Jano...“
„A toto?... Tento kto je?“
„To je kráľ. Z hlúpeho Jana sa stal kráľ...“
Ticho v izbe. Katka sa akoby zasekla. A potom naraz:
„Aj ja poznám Jana. Janka Matušku... Ale on nie je hlúpy... Tak sa z neho nemôže stať kráľ!“ pozerá víťazoslávne na mňa. Rezolútne zneje záverečné amen. Nedá sa nijako odvolať.
Rozosmejem sa. Ako som sa už dávno nie.
