V takej nálade som sa ocitla, keď mi ráno zazvonila na dvere najstaršia dcéra, že má trochu času na fakulte, že mi prišla urobiť ten preliv vlasov, na ktorý čakám mesiac. Potešila som sa, a hneď začala naháňať všetky krámy potrebné na jeho uskutočnenie. Prezliekla som sa do starého županu, aby mi domáce šaty náhodou nezababrala od farby. A farbenie začalo. Na celej hlave sa striebrili moje pravé šediny, vyzerali celkom pekne. Ale zvyk je železná košeľa, a tak som siahala opäť a opäť po štetci a hrebeni, aby som to lesknúce sa striebro pokryla mojou pôvodnou tmavohnedou, až čiernou farbou vlasov. Dcéra ma prefarbovala a ja rozprávala, ale hneď prevzala slovo ona. Bože, o čom všetkom sa dokážeme baviť. Pohádať, zvyšovať hlas. Fajn! Fajn!… Je fantastické mať baby, ktoré s vami vedia na každú tému, na ktorú sa zažiada, rozohniť sa a roztatáriť až do vykrikovania po sebe. Ako rýchlo prišla a ma nalíčila, tak aj rýchlikovo odišla. Zostala po nej pustota, ticho v byte a moja namachlená hlava.
Keď som si zmyla po predpísanom čase šampónom už nepotrebnú farbu na hlave, natočila vlasy, dala som sa pripravovať obed. Kuchtila som pri obedňajších správach. V hluku rečnenia hlásateľa z rozhlasu som navarila, zjedla uvarené i umyla riad. Keď som si vydýchla a chcela si sadnúť k počítaču, či prečítať noviny, z ktorých sa už od rána na mňa usmievali lákavé smenárske rozhovory so zaujímavými osobnosťami, zazvonilo opäť. Márnosť, kto to môže byť teraz cez obed? Všetci moji sú v škole, učia sa, makajú v robote. To predsa oni nebudú… Keď som otvorila dvere, predo mnou stál vnuk, vysokánsky, tenký Lukáš na korčuliach. Musela som zodvihnúť hlavu, aby som mu vôbec videla do očú. Zohol sa, objal ma okolo krku, pritisol k sebe a s potešením, že ma vidí, zaškamral: „Prišiel L. ťa navštíviť…“
Zasmiala som sa. Nemotorne si v korčuliach sadol na zem, zhodil ich z nôh, praskol k ruksaku, ktorý sňal z ramien a treskol pod chodbový vešiak. A tak som mala na dve hodiny o zábavu postarané. Ponúkla som ho marhuľovým knedľami, ktoré som mala do foroty zmrazené v mrazničke na budúce dni. S pasiou ich raz dva skonzumoval, keď sa zohriali, otvarohovali, riadne maslom obliali a s cukrom mohutne posypali. Potom si dal ešte za vahan zmrzky.
„Babi, nechceš, aby som ti skočil niečo kúpiť, keď nevládzeš s nohami?… Na trh, napríklad…“
Chytil ma na udičku. V momente som mu vyslovila svoju nenásytnú žiadosť: „Jasné, choď mi, prosím, pre jahody a tekvicu… Na Žilinskú… Vieš, ako ti budem povďačná, keď mi to pôjdeš zohnať…?!“
Lukáš sa len uškrnul, vytrielil v momente na chodbu, obúval opäť kolieskové korčule. Len-len, že som mu vtlačila do rúk niekoľko eur, už ho nebolo. S potešením, že budem mať čerstvé jahody a moju obľúbenú tekvičku, spokojne som si sadla k počítaču, že mám iste aspoň polhodinu času, pokým Lukáš nazad dokorčuľuje s nákupom. Neubehla ani štvťhodina, už bol nazad s taškou, plnou voňavých jahôd a krásnou tekvicou, ako by ju niekto vymaľoval.
Ešte sme si trochu poklebetili, a potom Lukáš fujazdil domov. Vybozkával ma, objal a už ho nebolo. Zostala som s dobrým pocitom, že mám v chladničke voňavú červeň a žltučkú pochúťku na druhý deň na obed. Zbožňujem dobrý tekvicový prívarok so smotanou, k mäsu a zemiakom.
Keď som po sebe i Lukášovi umyla riad a opäť išla do izby s poriadnou dávkou chuti na uverejnené rozhovory v Sme, zazvonilo opäť. Dokelu! Kto je to?!… Už som bola trochu aj mrzutá, že si konečne nesadnem k novinám.
„Ahoj, babina, už som ťa dávno nevidela, môžem na chvíľu…?“ usmievavé dievčatko, ma vrúcne objalo. Nepríjemný pocit z nečakanej návštevy naraz opadol, ba práve naopak, začalo ma akosi hriať pri srdci. Moji zlatí vnuci, deti… Slniečkové návštevy!…
Zasadli sme do obývačky na moje nové sedačky a v príjemnej atmosfére sme začali diskutovať. Vážne, aj menej vážne. Skôr však vážne: o vzťahu, ktorý mala, a ktorý akoby stál na mieste, nemal odpich dopredu. Vravela som jej čosi o tom, že zdravý prúd musí mať odtok…Ak stojí na mieste, urobí sa z neho bačorina, čosi nepulzujúce… Pozerala na mňa čistými očkami a nasávala každé moje slovko. „Vieš, to je vaša vec, ako to budete ďalej ťahať, ale vždy sa musí ísť dopredu vo vzťahu, nesmie sa zostať trčať na jednom mieste, pohyb, sny, plány do budúcna dajú vášmu vzťahu šmrnc, čerstvý vzruch, pohodu…“ Jemne sme filozofovali, jedna druhu opravovali, dopĺňali.
Keď sa moja útla vnučka, ktorú mám, ale nielen ju, neuveriteľne rada, a na jej šťastí mi mimoriadne záleží, pobrala domov a zavrela za sebou dvere po nežnom objatí a bozku, nakopili sa vo mne haldy myšlienok. Je výborné mať kopec detí, vnukov… Navštevujú ma. Dávajú pocítiť pozornosť, záujem, lásku. Je to nádhera!…
