Ako sme tak hliveli v to ráno a pomaly dopoludnie, zazvonil mobil. Nová správa: „Ahojte! Sedíme s maminou u kaderníka, mám trochu stres, ale aj sa tešíme, aj na vás. Vaša Zuzka.“ Vyhŕkli mi slzy. Zlatá, nezabúda na nás starkých, aj keď má plnú hlavu príprav na jasavý deň nového začiatku vo svojom živote ako mladej ženy.
Aj dedko mal plné oči sĺz. A tak sme sa celé hodiny a minúty prekárali jednej druhého, kto viac roní slzičky. Čas bežal a my sme sa pomaly začali neohrabane, ako to len starí ľudia vedia, chystať na svadbu a cestu do kostola.
Konečne bol čas odchodu. Došiel po nás syn s nevestou. Nasadli sme do auta vyzdobeného slovenskými vlajkami. Vytrubovali sme hokejovým fanúšikom so slovenskými zástavkami v rukách, čo sa poberali na štadión. Tak sem jachali do kostola akoby na športové podujatie.
Len čo sme došli do kostolíka, plného mladých nádherných ľudí, začal sa obrad. Moja prekrásna vnučka v bielom ako čarovná princezná smerovala k oltáru. Doprevádzal ju k nemu rozsmutnený ocino. Poznám ten žiaľ mužov, keď vydávajú dcéry. Môj muž nariekal každý raz, keď odchádzali z domu dcéry. Smiala som sa mu, keď šomral pod fúzy a ronil pri tom slzy ako hrachy: „Už ju strácam!“... Smiala som sa mu, lebo som ako mama vedela, že dcéra sa nestráca a onedlho nebude počuť u nás iba jej hlas, ale aj hlások malého človiečika, plus barytón, či bas jeho novopečeného ocka.
Neskutočne povznášajúco znel rozjarený, zvučný hlas mladého rozospievaného zboru v kostolíku. Vyludzoval hromadu pozitívnej energie, ktorá nevyhnutne sa vtláčala do duší prítomných. Zabudli sme na svoje starosti, žiaľe, obavy a boli sme plnými nohami, hlavou i srdcom v tom rozkošnom ošiali bujarej mladosti, šťastia, krásy, nehy, lásky. Máj tu rozkvitol, rozjasal, rozzvučal sa v plnej sile.
Kde je staroba? Smrť? Choroba? Neduhy? Kypel tu život, ktorý nás objal. Zazvonil v celej našej bytosti, u každého prítomného v tomto ovzduší veleby mladosti. Preto nestrácam nádej. Kým existuje na svete takáto mladosť, takíto nádherní, čistí chlapci, dievčatá, netreba sa o tento svet vôbec báť. Sú nádejou - ustavične - majestátnosti života.
