A úprimne: koľké svokry zase sa blahom uškŕňajú, keď počujú dačo nedobré švihnúť sa vzduchom o neveste tej alebo onej. Takisto zasa: niektoré nevestičky neraz sa slastne vyškierajú pri zmienke o svokre-bosorke.
Nedávno ma riadne hlboko do srdca zasiahla na internetovej diskusii výpoveď jedného výtečníka, ktorý zdá sa, tiež miloval svoju svokru s celým srdcom svojím, celou mysľou svojou, keď vyznal, že nejaká jeho známa mu povedala, že pôjde do kostola len v tom prípade, keď jej svokra umrie. A že spomínaná svokra asi umrela, lebo už známu v kostole videl... Tak toto ma zobralo. Niečo tak vyšľachtené čiernym humorom som ešte nezažila. Alebo, myslím si, že to už nie je ani humor, ale...
Zazvonil mi telefón.
„Mami,“ ozval sa mäkký hlások. „Nevyrušujem?... Musím Ti začerstva niečo povedať, čo som zažila... Môžem?...“
„Ahoj, Monika... samozrejme...“ zasmiala som sa. „No, čo sa stalo...?“ nedočkavo som sfúkla do slúchadla.
„Vieš, že som bola na pošte a odtiaľ som ti volala...“
„No a?... Stalo sa potom niečo?...“ spanikárila som.
„Dlho sme sa rozprávali... aj také osobné veci...“
„Áno, pamätám si...“
„Deti pri mne síce stvárali, ale dalo sa s tebou aj popritom rozprávať...“
„A čo...?“
„Keď sme skončili, prišiel za mnou nejaký starší pán a pýtal sa ma, či som sa tak pekne rozprávala s mamičkou... že aby som mu prepáčila, že to počúval, ale že bol pri mne veľmi blízko, a že musel vypočuť náš rozhovor...“
„No však sme nič také zlé nevraveli...“ zľakla som sa.
„Počkaj, mami... Povedala som mu, že som sa zhovárala nie s matkou ale so svokrou...
Skoro odpadol. Nechcel veriť, že som sa naozaj rozprávala nie s vlastnou mamou...“ nevesta sa rozosmiala. Spokojne a šťastne.
„Moni, no vidíš... Ja viem už dlho, že mám skvelú nevestu, a že môžem za ňu ďakovať Pánu Bohu od rána do večera...“ veľmi rada som jej odpovedala tiež uveličeným hlasom.
„Mami, veď, aj ja to robím, ďakujem hore, že si mi vychovala tak dobre môjho muža... a samozrejme, aj tebe...“
Prerušila som ju, aby sme si nerobili už ďalšie poklony, že nás vzťah je taký výborný, orechový. Opýtala som sa na šintrov-vnukov a zakončila rozhovor.
Chvíľu som mlčky stála nad nemým aparátom, ako by som niečo ešte pozabudla povedať tej, čo má môjho syna „na krku“. Potom som sa vzchopila, išla za svojou prácou, ale aj v tej, stále som musela myslieť na svoju nevestu. Koľko ráz mi moja Monika doniesla kyticu ruží, tulipánov, lebo vedela, že ich mám rada, bez toho, aby som mala nejaký sviatok? Koľko ráz mi pomohla? Koľko ráz upiekla zákusok, o ktorom vedela, že mám rada, keď som mala prísť k nim na návštevu? Koľko ráz počula moju kritiku a nehnevala sa po nej na mňa? Koľko ráz ma odviezla k lekárovi, keď mi bolo zle? Koľko ráz ma upokojovala v telefóne, keď som mala depku z pomerov, choroby, z nepríjemností života? A koľko ráz sa so mnou tešila, keď ma pochytila radosť, zriedkavé šťastie, nečakaný úspech? Koľko ráz odkočírovala auto do rakúskeho Metra, aby sme si zanakupovali a zamíňali?
Mám najlepšiu nevestu na svete!...
