Bol ako každý iný muž. Mali priaznivé obdobia, ale i krízové. Stalo sa, že zbehol z cesty po ktorej kráčali. Ale vždy sa z vybočenia k nej vrátil a istú etapu vykračovali spolu tým istým smerom. A to bolo to hlavné: ten spoločný smer bol najdôležitejší... Pripadal jej dlho, ako taký neskrotný žrebček, čo vedľa uťahanej mamy vyskakuje, stvára, ale vždy sa k nej navracia, aby cítil jej blízkosť a silu.
Stalo sa, že sa na neho hnevala a najradšej ho nevidela. Boli doby, že sa choval k nej ľahostajne, až ju to zráňalo. Ale potom sa opäť rozhorel, sálala z neho láska, porozumenie, neha. Vždy vtedy boli na stole kytice, knihy, ktoré milovala a nádherné spoločné výlety, keď obdivovali spoločne slnko, nebo, prírodu, kraj, architektúru, more, hory.
Dnes len teda spomína: na zlé i dobré. Prevládať začína len spomínanie na to príjemné a krásne.
Aj dnes tak. Dostala kondolenciu od priateľa-kňaza. Známeho: Antónia. Nádherný dlhý list priateľa priateľovi. Boli v ňom hlboké myšlienky pravdy, prežité životom, a nakoniec zistila - i jej životom.
Vyjadril sa o jeho odchode, strate: „Keďže len odišiel, tak žije. /.../ On už nie je neexistujúci, len neprítomný.“ Áno, tak nejako chápala jeho neprítomnosť v terajšom živote, ktorý jej začal mocne tryskať. On je v „dyme“, aby sa niekedy objavil „naživo“. Verí v to... že sa stretnú...
Nie na toto však chcela teraz myslieť. Chcela by povedať nahlas, vysloviť to, za čo mu je až do dnešných dní veľmi, veľmi vďačná. Vykričať, aby sa to všade ozývalo...
V čase hrubej, cynickej totality, keď hrmela najhoršie, keď dunela po celej zemi a ničila charaktery občanov, krivila im chrbtice, ničila zdravý rozum i citlivosť duší, jeho nestyranizovala, neohla. Pokladala toto jeho chovanie, túto jeho črtu - za niečo výnimočné. Viac si ho začala vážiť, áno, aj milovať. Keď prihlasovala každoročne svoje štyri deti na náboženstvo, neprekážalo mu to. Práve naopak, vždy ju v tom podporoval. Vždy. Aj vtedy, keď išla na harmatanec k triednym učiteľkám, ktoré sľubovali do budúcna jej deťom znemožnenie dostať sa na vysokú školu i prekazenie kariéry jej manžela a otca jej detí, za to, že nestiahne prihlášky na vyučovanie náboženstva na škole.
Nebál sa, keď v ich byte bývali tajné stretká, keď sa zišlo neraz aj desať dievčat, alebo chlapcov, alebo keď u nich bývali duchovné cvičenia, či stretli sa speváci z kostolného spevokolu.
Nezaváhal ani minútu, nebránil ani jej, ani deťom v tejto činnosti.
Nikdy nezabudne ako sa všetci vychystali na Sviečkovú demonštráciu v roku 1988. A on taktiež.. Bola šťastná, že prekonali strach a vyšli do ulíc pre niečo – čo pokladali v tom čase za dôležité pre ich ďalšie putovanie po správnej ceste života, na ktorú sa vydali spoločne.
Zabudla sa mu za to poďakovať pred jeho smrťou, keď už vedela, že jeho dni sú spočítané. Pozabudla na to, ako na mnoho, mnoho ďalších vecí, ktoré by mu dnes s radosťou a s nehou šepkala. Ale vždy to tak je. V živote človeka. Mnohé dôležité a vážne slová nikdy tomu, koho miluje - pre kadečo - nevysloví.
Začína klopať jar na jej okná. Slnko začína rozsievať teplo a taký jas aký v zime nedokáže. A ona je bez neho. A predsa s ním. Stále. Neustále. Myšlienky na neho nikdy neustanú. Práve tak, ako sa jej v mysli budú vynárať jeho šľachetné činy v živote, ktorý spolu prežili.
