Koho sú to umelé zuby v pohári?“
Keď nik nereagoval na jej naliehavú otázku, z kúpeľne sa nanovo rozľahlo:
„Koho sú to umelé zuby?...“
Mama Hana, ktorá debatovala v izbe, vybehla k Terezke:
„Čo vykrikuješ, há...?“
„Koho sú to tieto zuby?“ nedala sa odradiť zvýšeným maminým tónom. Chcela sa prezvedieť, koho je ten zázrak v modrej šáločke, položený na vani.
„Dedkove...“
„On je už taký starý?... Musí mať umelé?“ zvedavosť v nej len tak hrala.
„Áno, veď vieš, že deduško je už starý...“ dcéra sa brala s Terezkou z kúpeľne. Pocítila vlhkosť jej rúčky. „Čo si si lepšie neutrela ruky?“
„Utrela...“ zaprotestovala.
„Ale zle. Ako vždy...“
Už som stála pri nich. Pozorovala som vnučku, ktorou ako vždy hrali čerti. Nahovárali ju, aby prezvedala a vyzvedala čo najviac. Terezka ma skúmavo premeriavala. Naraz sa z nej vyvŕbilo:
„Babi, ty nie si stará...“
„Akože nie som stará... Som...“ kontrovala som.
„Nie si!“ protestovala.
„Čo nevidíš moje vrásky a ako zle chodím?“ dobiedzala som.
„Nie si stará... Nemáš umelé zuby... Máš svoje...“ presvedčivo, rezolútne zahúdla. „Dedko je starý... nemá zuby... má umelé...“
„Ahááá,“ zaahkala som.
Už sme v trojici vkročili do obývačky za deduškom, ktorý sa uškŕňal od ucha k uchu, šťastný, že Terezka zbadala, až tak neskoro, že je starý...
Terezkine otázočky
Terezka sa začína prekonávať. Malý špunt nás prekvapuje svojou bystrosťou, rozumom za štyroch a jašením sa za desiatich. Ale teraz nebudem hovoriť o jej buntošení, ale o jej nesmierne ťažkých otázkach, ktoré dáva každému, s ktorým začne debatovať.
Minule sme ju viezli s jej mamou do škôlky. Z čista jasna sa opýtala:
„Babi, čo sú to pekelné muky?“
Prekvapená som zaváhala s odpoveďou.
Malý zvedavec nevydržal a rozmýšľavo si odpovedal sám:
„Martinko mi minule čítal rozprávku. Tam striga prežívala pekelné muky, lebo ju ľudia hodili do ohňa, aby sa uškvarila. A tam bolo, že prežívala pekelné muky... To ju až tak všetko bolelo, nie...?“
Kým som sa spamätala, už som nemusela nič vysvetľovať. Vysvetlila si to sama. Predpokladám však, že za asistencie brata Martina. Otázku i odpoveď si chcela len potvrdiť, že jej uvažovanie a pochop je správny. A ja som si myslela, že o pekelných mukách počula v kostole od nejakého pána kaplána. Zahundrala som len :
„Uhm...“
Keď zabudla na pekelné muky pozerala sa von oknom. Chcela z auta zachytiť, čím najviac javov z ulice. Medzitým jej mamina pokračovala o ďalších sentenciách neprekonateľnej papuľnačky.
Minule si Martinko pozeral v zrkadle svoje krivé zuby, špicaté ako ihly. Smútil a reptal, že ich nemá parádnejšie. Terezka to počula. Pristúpila k bratovi, pozrela mu do tváre, poťahala ho za ruku a vyriekla:
„To nevadí, Martinko, vyzeráš aspoň ako krokodíl... Aj ten má také zuby...“
