Nemohla som zaspať. Myslela som na ťažko chorého manžela, ktorý potreboval neustálu pozornosť. Sem-tam vyžadoval pomoc aj v noci, takže som mala prerušovaný spánok. On však v ten večer sladko spal. A ja miesto neho zasa nie.
Prehadzovala som sa na posteli, premýšľala. Neviem prečo, vybavovali sa mi v mysli samé nepríjemné veci: Atta, ktorý spôsobil pád Dvojičiek, bolo práve výročie tohto ohavného počinu, vybavoval sa mi v mysli vrah mnohých žien, ktorý vraždil aj v zahraničí a tmolil sa aj v našom obvode a aj v ňom zabíjal, myslela som na skupinu vrahov, čo usmrtili dozorcov väznice. Ešte pred týmto zločinom akurát v našej pivnici opravovali plynové potrubie a kopali jamy na ulici. Jeden z nich bol aj v našom byte a pýtal si odo mňa kľúče, lebo v našej pivnici bol hlavný uzáver plynu... Keď som už týchto zlých, diabolských postáv v mojej hlave mala akurát dosť, naraz ma premkol akýsi strach, nepríjemný pocit, čo za diabli ma to tu obiehajú?... Začala som sa modliť. Priala som si čím skôr zaspať, aby som bola čerstvá pre muža-pacienta na druhý deň. Ale spánok neprichádzal. Už som sa štvala sama na seba, vytiahla som sa z postele a stala si k oknu. Čo sa to deje? Prečo nemôžem spať? Prečo mám zrazu takú úzkosť z nejakého Attu, a z vrahov, ktorí sú - už jeden na druhom svete a ostatní v base?... Naraz mi vhupla do hlavy zvláštna myšlienka. A čo, keď niektorá z „dušičiek“ potrebuje pomoc a ma nejako obchádza a potrebuje moju modlitbu?... Začala som sa modliť za známych zomrelých. Ale zbadala som sa. Veď ich je taký neskutočne dlhý rad, za všetkých sa teraz o polnoci modliť nemôžem... Tak som sa začala modliť za tých, čo práve momentálne potrebujú pomoc-modlitbu. Ševelila som Otčenáše a Zdravase pri okne a neskôr, keď ma už boleli lakte, čo som sa opierala o parapet okna, vrátila som sa do postele. Aj tam som sa modlila. Počas modlitby som zaspala.
Ráno som sa zobudila: zlisovaná, ako po prehýrenej noci. Prešlo doobedie, bola som v kostole, veď bola nedeľa, poslúžila som svojmu maródovi-mužovi, zasadli sme k sviatočnému obedu.
V tom zazvonil telefón. Zobrala som slúchadlo do rúk.
„Naďa ráno zomrela...,“ duto, plačlivo ozvalo sa v telefóne. Smutnú správu oznamoval Nadin brat.
„Čože?“ Nechcela som v momente veriť. „Naozaj?... Úprimnú sústrasť!“ Stačila som ešte povedať a hlas sa mi zlomil. „Kedy bude pohreb?...“ Nemohla som sa pýtať na kňaza, na zádušnú omšu za Naďu, lebo aj jej brat, kedysi aktívny kresťan bol dnes ateista ako hrom.
Zložila som telefón. Tak to bola Naďa. To ona mi nedala spať. Naďa potrebovala moju pomoc. Moju modlitbu... Ale kto mi toto všetko uverí?...Len Naďa na druhom svete a On, Najvyšší...
Naďa mala cirkevný pohreb. V posledných hodinách svojho života, predsa len zavolala k sebe kňaza.
