Totižto, keď som mala naplánované to a to – došla tá a tá návšteva. Keď som si naplánovala zasa to iné, musela som všetko rozrobené nechať tak, a ísť vybavovať to, čo prišlo nečakane zhora ako príkaz, odkaz, že to, čo robím je nepodstatné, a že treba robiť niečo, načo som celkom pozabudla. Napríklad v adventnom čase pozvať na návštevu opustenú osôbku a sa jej venovať. Takým príkladom zmeny plánu bola tesne pred Vianocami, aj neplánovaná návšteva koncertu nášho muzikanta-vnuka Lukáša. Alebo môj niekoľkodňový pobyt v nemocnici. O tom, ako moje plány tesne pred Vianocami padali mohla by som popisovať ešte riadne dlho. Lenže, to by asi každého nudilo. A tak prejdem k veci: písať o nádhernej, ale obéznej jedličke.
Keď som už mala všetko vyriadené, vyzdobené, pripravené s patričnými dečkami a vianočným dekórom na stolíku v izbe, kde mala v rohu stáť, ako každý rok jedlička či borovica, prišiel syn s nevestou. Dovliekli nádhernú, zabalenú v sieti, voňavú, vysokánsku jedličku. Ľutovala som ich, lebo bolo vidno, že boli upachtení z jej váhy.
„Mami, uvidíš aká je krásna, keď ju postavíme,“ sľuboval udychčaný, prešedivelý synátor.
„Viem, Paľko, dal si riadny pozor, aby si nám priniesol len peknú... Veď ťa poznám...“ ubezpečovala som ho. Chce vždy pre nás starých, len to najkrajšie a najlepšie.
Dal sa do roboty. Spolu so ženou. Stavali jedličku do podstavca. Jedlička sa horko-ťažko doň vsunula. Stála. Akoby zázrakom. Paľo vzal vysávač. Ešte aj vysával smeti okolo jedličky. Opadané ihličie a tak. Stromček v miestnosti slávnostne pnel. Sieť bola z neho dávno dole. Rozvoniaval. Pyšne ukazoval svoju krásu. Aj svoju bruchatú rozvetvenosť.
„Tá má bruško...“ uťahovala som si z jedličky, ktorá bola ozaj tučnučká.
Syn si robil svoje a Monika v kúpeľni pripravovala darček pre svoje deti. Umývala skejtbordy, ktoré kúpili v bazári. Leštila ich, aby vyzerali ako nové. Aj boli akoby novučičké, práve zakúpené v dajakom značkovom obchode.
Ako sme sa tak kochali v pohode z dobre vykonanej práce, naraz bum-prask! Jedlička sa naklonila a capla. Stojan jej ťarchu neuniesol. Paľo s Monikou sa opäť začali trápiť s jej postavením. Bezpečným. Dlho-predlho sa s ňou mocovali. Až stála. A vraj bezpečne. Potom sa rozlúčili a rýchlo upaľovali za deťmi, čo ich doma netrpezlivo očakávali.
Očarená peknotou stromčeka, začala som ho zdobiť. Odskakovala som od tejto príjemnej roboty kuchtiť čosi do kuchyne, v rámci príprav na nasledujúci deň. Keď som dokončievala výzdobu, keď som chcela na huňatú vetvičku vložiť posledný zlatistý, jemnučký zvonček, naraz – cap, jedlička sa naklonila, a skončila, akoby zázrakom, v mojich rukách. Stačila som ju totiž, našťastie, ešte zachytiť.
„Ocoóó...“ skríkla som smerom do kuchyne, kde sa kŕmil môj mužíček, „poď mi pomôcť... padol stromček... Dlho ho neudržím...“
„Čože..?!“ prirútil sa ku mne do izby prekvapený, stŕpnutý muž.
Videl moju zhrozenosť, bezmocnosť a rozčarovanie. Vyzdobený stromček s množstvom ligotavých vianočných ozdôbok visel v mojich rukách. Muž sa začal smiať.
„Mne nie je do smiechu... Čo mám robiť?... Dokedy ho mám držať, čoóóó...?!“
„Kým nepríde Paľo nasadiť ho znovu... Však som mu vravel, že to zle robí...“
„Zle robí... mal si ho teda stavať ty... Nemachruj, prosím ťa...“ už som sa hnevala.
Vtom zazvonil niekto na vchodové dvere.
„Choď, prosím ťa otvoriť... ja nemôžem, čo nevidíš?... Mám položiť ten stromček na zem?... Však sa gule, zvonce, vtáčiky rozpučia, rozbijú...“ drdlala som bezmocná.
„Však idem otvoriť...“ Pomaly sa schopil môj milovaný, a otváral už dvere.
„...brý večer!... To ste teda dobre prišli...“
Muž vítal najstaršiu dcéru so zaťom, ktorí nám priniesli darčeky, lebo cestovali na Štedrý deň našim svatovcom mimo Bratislavu.
A tak zať s dcérou, zachraňovali, čo sa dalo, aby obézny stromček, ťažký ako hrom, nepadal. Bojovali s ním dobrú hodinku. Nakoniec stál. Pevne. Ale poistený. Obyčajným špagátom z dvoch strán. Pre každý prípad. Veď, to množstvo našich vnúčeniec, čo bude okolo neho tancovať svoje apačské tance vo vianočnom období a oberať z neho čokoládky a salónky svojimi neohrabanými, netrpezlivými ručičkami, môže urobiť svoje. Krásna, obhrublá jedlička sa môže neladne, opätovne zosunúť k zemi. Ale stromček stál. Bol nádherný vo svojej mohutnosti.
Na druhý deň na Štedrý deň o dvanástej zazvonil niekto na dvere. Vo vchode sa objavil syn s dvomi mojimi vnukmi. V rukách syna som uvidela obrovský štýlový stojan na vianočné stromčeky.
„Čo je, Paľko?...“ zdesene som vyhŕkla. „Hádam nemieniš hýbať s jedličkou?“
„Áno, mami, nebudeš ho mať predsa na špagátoch...“ vytasil vyčítavo, akoby som mohla zato ja, že stojí tak ako stojí, a že stromisko robí takú neplechu v dni sviatočnom.
Nečakal, čo budem ešte vravieť. Vyzliekli sa všetci traja. Odložili vetrovky na chodbový vešiak, a poď ho do vyčačkanej, vianočnej izby. Odporúčali mne aj dedkovi, aby sme sa z izby vyparili. Zavreli sa do inej. Nedalo mi však, aby som o pár minút nenakúkala, čo v nej porábajú. Syn s vnukmi ležali na zemi, vystretí pod huňatou jedličkou, ako boli dlhí a tenkí. Podarený obrázok. Ani hlavu nezdvihli zo zeme, keď som pozorovala, čo podnikajú. Nemohli ju ani o máčik podvihnúť, lebo vetvičky by im to aj tak nedovolili.
„Mami, babi, choď, prosím ťa, preč... Zavoláme ťa, až bude všetko v poriadku...“ zahundrali spod stromčeka.
Vyšla som. Počula som Paľove rozkazy, povely k synom. Makali. Dobrú hodinku. Potom jemný rinkot. To sa roztĺkali ozdôbky. A potom vysávanie. Ostošesť.
Konečne vyšli z izby. Všetci traja naraz.
„Babi, poď sa pozrieť... či si spokojná ako stojí...“ šibalsky sa na mňa uškŕňal vysokánsky vnuk Vilko.
„Prosím vás... aké páčenie sa... Však som vám hovorila, že aj tak ako to bolo, bolo to dobré... Čo vaša mamina doma... pár hodín pred Štedrou večerou...Chudina...“
„Žiadna chudina nie je naša mamka... Ten stromček musí riadne a pekne stáť... aj keď je taký bruchatý... Poď sa pozrieť... už je v poriadku a stojí krásne... Je krásny...“ spokojne i uvoľnene sypal syn a ťahal ma, aby som išla pochváliť jeho námahu, snahu, aby stromček stál ako sa patrí.
Vošla som som do izby. Stromček sa až teraz ukázal vo svojej nádhere.
„Je prekrásny...“ vydýchla som. Bozkala som syna aj dvoch vnukov, ktorí na mňa s radosťou a so zjavným potešením pozerali.
„Babi, keby si bola videla, čo sme s ním robili, aby stál, asi by si omdlela...“ smial sa dlháň Vilo.
„Aj ležal na zemi... Práskali ozdoby... Nepočula si?“ chichúňal sa aj drobec Jurko.„Krútili... točili sme ho v plnej paráde...“ dopĺňal.
„Ako by to vyzeralo, keby bol nakrivo a tak nepekne stál,“ dodával aj syn, teraz už spokojný.
Potom odišli. Šťastní. Dobroprajné trio. A my starí, mali sme tých obetavých snaživcov po celé vianočné a novoročné obdobie v mysli i v srdci.
