Umorená ležala na kovovej posteli. Sama na izbe. Aj bola vďačná náhode, že nemusela nikomu odpovedať, zhovárať sa. Potrebovala ticho, ticho. Kašľala tak, že si myslela, že pri hociktorom záchvate plechového hrkotania skončí. Deň sa trápila v nemocničnej izbe sama. Presedela celú noc na posteli, lebo len tak dokázala ustavične nekašľať.
Dlho nebola sama. Ráno dorazila na izbu pacientka. V horšom stave ako ona. Tiež neustále kašľala, ešte s väčšími salvami, aké prevádzala ona so svojím plechovým, bublavým štekotom, čo sa jej vydieral z boľavej hrudi. Pacientka s ťažkým životom, osudom. Čo človek – to román?... Každý jednotlivec má život hodný opisu: objavu pre iných, ktorý ich poznačí, podučí, že život je krásny, ale občas priťažký a neradostný?... Chápala neblahý stav susedky. Spolu trpeli, spolu znášali svoje trápenia. Keď jej spolutrpiteľka spala, pozorovala, ako namáhavo dýcha, aká je v maske od kyslíka popolavá. Bolo jej ju strašne ľúto. Rada by jej bola nejakým spôsobom pomohla. Šťastie, že v nemocnici našli super zdravotné sestry. Väčšinou staršie, skúsené, pozorné. Boli im rady. Mali k nim veľkú dôveru, že v prípade „svrabu“ budú sa na ne môcť spoľahnúť, počas zlej, nepríjemnej noci.
Celé dni a nespavé noci nemyslela na neho. Nechcela. Vypla sa. Nechcela, aby ju to, čo prežila, teraz, keď bola v koncoch, nejako ničilo, morilo. No, keby sa hlava dala len tak ľahko vypnúť. Keby... Spomienky ju občas mocne prepadli. Snažila sa aspoň nebyť smutná a neplakať. Nechcela kadečo... Môžu sa myšlienky úplne ovládnuť? Zahatať?... Kdeby!...
V jeden deň práve inhalovala akúsi tekutinu, keď videla za oblokmi, ako sa vonku čerti ženia. Nastala biela tma. Sneh sa kúdolil, víril. Dokonca rozžiarili sa blesky, zadunel hrom. Zimná búrka... Nádhera, aj čosi strašidelné... Tak jej to teraz pripadalo. Dokončila inhalovanie. Vstala z postele. Podišla k oknu a vyzrela do tej bielej krásnej spúšte, čo sa odohrávala pred jej očami. Naraz búrka prestala. Kopa snehu zostala. Všetko bolo v bielom. Pred sebou videla čarovne obielené stromy.
Vtedy to opäť prišlo: zosypali sa do jej hlavy myšlienky na neho, na neho. On tam niekde v tej zime spí. Pod bielym, zasneženým stromom. Celý v bielom... Aj ona je v bielom. V bielej, teplunkej nemocničnej izbe...
„Nasnežilo.
Po roku opäť prišla zima.
Sneh prikryl vrásky zemi.
Pochmúrny svet je zrazu biely.
Ako sladká manna padá
a čaká, kto ju nazbiera.
Krása z neba.
Božia odmena.
Vydržíš do rána?
Alebo vysmejú ma ako klamára?
Dnes na krásu už ľudia neveria.
A ona predsa z neba padá.
Budem sa modliť, aby zostala.
Pre teba.
A tak trochu pre mňa.“
/Brat Šavol: Boží šašo/
