Po nedávnom víkende, ktorý som prežila v nádhere a v náručí Zuberca pod Roháčmi, v Penzióne u Michala /bolo tam čisto, vynikajúca strava, výborná obsluha/, kam ma vytiahla moja zázračná nevesta, vrátila som sa opäť do všednosti bratislavských dní. Všednosť?... Pre mňa vlastne niet všednosti dňa. Keď ma nerozptýli správa z médií, nejaká extravagantná udalosť v rodine, tak si rozptýlenie sama vyrobím zahĺbením sa do knihy, písaním článku, robotou. Všednosť?... Nuda?... Ani nie!... Teda som doma. Niet už vône smrekov, borovíc, neerdžia koníky, nebečia ovečky, čo sa pasú na jarnej trávičke, niet už kopcov... Som doma, žijem a teším sa z každej minúty dňa.
Po perfektných dňoch pod horami v lone prírody sa mi doma akosi nič nechcelo začať, do ničoho klopnúť. Rozobrala ma len návšteva vnuka, ktorý ma prišiel navštíviť. Vrátil sa na pár dní z Anglicka, kde študuje. O Sama, keď sa driapal do cudzej zeme, som sa strašne bála. Dnes som hrdá na jeho dobré výsledky na zahraničnej škole a jeho chuť dostať sa tam aj na univerzitu. Už si, lapaj, naháňa štipko, ktoré by mu pomohlo zostať v novoobjavenom kraji. Samko ma teda navštívil a oznámil mi, že príde aj jeho brat, môj vnuk z Brna, ktorý tam už riadne maká pri onkologických pacientoch ako mladý doktor. Samko odišiel odo mňa po hodine politickej debaty o pomeroch na Slovensku i v jeho novom bydlisku v Anglii. Sľúbili sme si jej pokračovanie cez prázdniny, až sa vráti na dlhšie. Už sa dopredu na to teším... Zaujíma ho kadečo z politiky, čo ďalších mojich vnukov vôbec netanguje. Je super. Želala by som si, aby niekedy, keď bude mať vysokú za sebou a bude mať už prehľad o kadečom vo svete, zakeroval ako slušný, charakterný človiečik do politiky. A tak som dumala, ako potešiť navrátených vnukov. No hádam, maškrtníkov, len s ich obľúbenými dobrotami?...
Nasledujúci deň, síce s boľavou chrbticou i kolenami, začala som s prípravou orechovníkov. Hneď na začiatku som v duchu zahundrala, že kto mi zomelie orechy?... Pozrela som sa na fotografiu muža, ktorú mám na každom kroku, teda aj v kuchyni. Na nej sa potmehúdsky smeje. Tebe je hej, pomyslela som si. Už mi orechy nezomelieš!... Totiž to bol on, čo mi orechy, keď som vypekala koláče, vždy bez frflania pomlel. Pozviechala som sa horko-ťažko, priložila šamlík ku kredencu a vyťahovala z jeho hornej poličky mlynček na orechy. No vidíš, ty si si nemusel ani šamrlík nosiť, ty si dočiahol strojček aj bez pomoci nejakého stolčeka, ty dlháň!“... vydýchla som k obrázku môjho drahého. Smial sa mi..., smial... Beťár!...
Mlela som orechy, miesila cesto, nechala kysnúť, tvarovala koláče a aj piekla. V kuchyni to voňalo ako na Vianoce alebo na Veľkú noc. Hoci ma všetko bolelo, čo sa deje vždy, keď dlho stojím, tešila som sa, ako koláčiky budú chutnať mojim dvom odídencom v zahraničí. Jeden mi mailuje jedna radosť z Londýna a vždy ma poteší svojou láskou i múdrosťou, druhý mi pomáha pri blogovaní, hoci na diaľku, keď som v niečom pri počítači v koncoch.
Keď už boli koláčiky na svete, vychladnuté, zabalené v alobale, až vtedy som zdvihla telefón: „Tak chalani, ktorí z vás si príde po orechovníky?...Upiekla som vám... Jakub?...“
„Babi, hociktorý z nás... A aj hneď...!“ začula som výbuch radostného hlasu Samina v slúchadle. Potom som zaregistrovala nejakú vzrušenú debatu, hlahol, že prídu orechovníky aj do ruksakov na cestu do zahraničia... Vydýchla som si. Dobre, že som sa premohla, a aj keď s rozvŕzganými, rozčertenými krížami, koláče upiekla a dopiekla.
