V jeden deň, tesne pred Štedrým dňom, boli sme ho s dedkom navštíviť na detskej chirurgii. Samko ležal bledučký v perinách s knižkou v ruke.
„Tak čo, Saminko, ako ti je?“ dali sme mu otázku, aby sme zvedeli duševný aj fyzický stav vnuka.
„Ujde to, babi,“ zašomral popod nos.
„Aj ťa niečo bolí?“
„Bolí... ale už menej... brucho,“ zamumlal Samo.
„Samko, obetuj to za niekoho, že si tu, a že máš bolesti...“
Samko zdvihol na mňa sinavú tvár a vyšupol zo seba ako vzdych:
„Už som to urobil...“
„A čo ťa bolí?“ začal úradovať a vyšetrovať starý doktor v dedovej osobe.
Samo rozprával. Spolu s dedkom sme mu načúvali. Jeho slová mi bodali srdce a znepokojovalo ma podozrenie z toho najhoršieho - z operácie.
Pohladila som maróda po hlávke. „Neboj sa, Samino, hádam ťa ani nebudú operovať a budeš na Vianoce doma,“ dodávala som nádej jeho srdiečku.
„Možno, babi, možno...“ tichúčko šepol Samo. Žiadna slzička. Žiadny povzdych. Choval sa statočne.
Ešte sme trochu debatili, keď zrazu do izby vletela Zuzka, Samova sestrička a Samov oco s maminou. Samkova tvár sa zreteľne rozjasnila, akoby sa rozsvietila lampa. Zuzka pribehla k nemu a s láskou ho objala. Takisto aj mamina a otec. Oco mu podal prírodovedecké časopisy, ktoré má Samo neskutočne rád. Bral ich hneď do chudých rúk.
Potom zaznel doktorsko-rodičovsko-starorodičovský dialóg o zdravotnom stave pacienta. Mama-doktorka, dedo-doktor predpokladali to i ono, čo sa bude so Saminom nasledujúce hodiny diať. Otec Klemo počúval. Ja som sa, ako vždy, do debaty zapojila svojimi laickými, dlhoročnou praxou overenými skúsenosťami pri svojich deťoch a vnúčatách s podobnými zdravotnými ťažkosťami, ako mal Samo.
„Počúvajte, idem s babkou radšej preč, lebo tá je schopná ešte Samka sama operovať,“ so smieškom vychrlil zo seba dedko.
„No určite!“ nedala som sa.
Oco Klemo sa usmial, nadýchol a povedal:
„Viete čo, radšej špekulácie, a to, čo sa bude diať nechajme na tunajších doktorov, dobre...?“
Tým nás všetkých odzbrojil v ďalšom mudrovaní. Tak sme sa my starčekovia začali porúčať, že už ideme, aby sa Zuzka, oco a mama mohli venovať svojmu synátorovi a bratovi.
Otec sa s nehou sklonil nad Sama, bozkal ho a pohladil. V tom momente sa Samko tichúčko rozplakal. Do seba. Fikal, mrnkol. Potom sa stíšil tak tíško, ako začal. Bol to vnútorný plač z obavy z operácie, strachu, že nebude môcť byť pri svojich drahých v ten najkrajší čas - na Vianoce. Otec ho opätovne objal. Aj mama. Zuzka na bračeka s láskou pozerala. Aj jej vybehli do očú slzy. Jeden ako druhý. Zuzka i Samko, obaja vedia plakať vnútorným plačom. Nádherným. Málokto to tak vie. Ja nariekam ostošesť. Vydávam pritom riadny hluk. Ale sa mi pri tom vždy aj riadne uľaví: bolesť v duši už nie je taká mocná. Možno ale, že týmto dvom, ktorí majú taký utešený plač sa tiež vnútru poľahčí. Ale tak tíško - ako tíško plačú.
Nebadane sme s dedkom vyplávali z nemocničnej izby, aby sme tých štyroch milujúcich sa nevyrušovali svojimi stareckými poznámkami a lamentáciami.
Samo bol na Vianoce doma. Na šťastie a radosť celej rodiny. Neoperovali ho. Chvalabohu.
