Bohvieako sa mi zasa relácia nepáči. Neznášam, keď súťažiace žieňatko začne nedôstojne koketovať s moderátorom, či neprístojne afektovať. Pripadá mi, akoby sa ponižovala. Následovne si všímam reakcie kvízmajstra, či navlas nezareaguje. Z času na čas sa dá strhnúť niektorou preexponovanou hrou lady karnevalu, a podobne sa chová aj on: flirtuje. Ale nakoľko je starší, skúsenejší, tak to pôsobí znesiteľnejšie.
Tejto relácii sa zúčastňujú väčšinou ženy. Mladé, v strednom veku, zriedkavejšie i staršie. Množstvo z nich si svoju dôstojnosť pri šarmantnom moderátorovi uchová. Ten sa počas kvízu pýta súťažiacich na kadečo intímneho. Niekto z toho znervóznie, lebo nie je zvyknutý hovoriť o svojich osobných veciach pred verejosťou, iní a iné sa s obrovskou ľahkosťou pustia do svojho životopisu, udalostí zo svojho života. Vtedy spozorniem a čakám, čo vyrieknu. Otázky, ktoré kladie moderátor sú nie vždy najpríjemnejšie, najtaktnejšie. Ale je to hra relácie, ktorú musia prítomné a prítomní prijať a sa s ňou stotožniť.
Neraz sa pýta fešácky Rakúšan, ináč rodený Slováčisko, či je žieňa, čo pred ním zotrváva na stoličke, slobodné alebo vydaté. Otázka na telo - s kým dotyčná prišla do televízie - zaznie ako rana z dela v presvetlenej miestnosti kvízu. Hosťka, alebo hosť, prudko sa obzrie do hľadiska, kde sa uškŕňa i zabáva obecenstvo. Pohodí hlavou, alebo naznačí rukou, že tam sedí: rodič, sestra, priateľ, manžel, družka. Keď sa moderátor občas nejapne opýta dievčiny, ktorú akurát spovedá, či spolu žijú ako priatelia alebo manželia s chlapíkom v hľadisku, a či sa čo najskôr zoberú, dievča sa zapýri, vyvráti hlávu k divákom, bezbranne odpovie: „Opýtajte sa môjho priateľa…!“
Táto hanblivo vyslovovaná výpoveď a táto skutočnosť, ktorá sa príliš často opakuje v kvízovej hale, ma zaráža. Dokelu!… Pripadá mi, akoby dievčatá, ženičky, ktoré žijú so svojimi priateľmi akoby manželky, čakali s túžbou i nádejou, že si ich ich „majiteľ“ konečne zoberie a navlečie im na prštek prstienok pred zástupcom úradu. Ale ich pánkovia akosi váhajú, akoby im bolo lepšie tak neúradne, tak slobodne a nezáväzne si požívať. Veď, ak sa čosi pokazí, pošramotí: „Poď ho! Ideme o dom ďalej…“ Zdá sa mi, že s týmto daným stavom sa to mnohým ženuškám nepozdáva. Ale chalani, muži sú za. Žiadne záväzky, žiadni štuplíci s občasným naliehavým plačom a nevoňavými plienočkami ich nezaťažia. A oni, mačovia si môžu krásne bačovať. Majú niekoho po boku, čo im ich dni, iste aj neraz prázdne a sivé vyplní, postará sa o nich, poperie, uvarí. Ale oni, že by niečo naviac darovali?… Prežívajú si, bez starostí, nepríjemností. Radšej psíka ako dieťa. A tak plynú dníčky, žienky starnú a neskôr, keby si chceli aj ten prírastok do spoločného bytíku dopriať, neraz akosi nevychádza, nedá sa už uskutočniť. A dievča, žena trpí… V ktorej nebýva zakotvený, zakorenený cit materstva? Môžu sa dušovať koľko chcú, že v nich nehorí. Horí…A ako!… Keď zbadajú malého krpca v náručí svojej priateľky, srdiečko im zaklepoce, že to počuť doďaleka. Len sebavedomá chlapina je silná ako buk, nevidí, nepočuje, je vytrvalá vo svojom užívaní si slobodienky. Zdanlivej. Aj tá ho niekedy dobehne… Časom si tiež uvedomí, že ju akosi prešustroval svojím egoizmom a neustálym vyžívaním sa vo veciach, ktoré možno ani nestáli za to. Cíti sa vyhorený, vyžmýkaný, vyprázdnený, pustý ako studená jaskyňa.
A tak od kvízmajstra a hrajúcich hostí som sa dostala, až k bežnému nažívaniu mladých, žijúcich len tak, bez zbytočných papierov. Úradných…
Občas mi z toho všetkého vychádza: páli to vôbec dvom partnerom v slobodnom, nezáväznom zväzku, bez úradnej pečiatky?… Ale koľko ľudí – toľko chutí, nápadov, zvyklostí… Len či rozumných…! Štatistika z relácie „Páli vám to?“ nepustí, našepkáva čosi, čo sa deje v radoch spoločne žijúcich…
Niekto nasrdene zahundre: “Čo ťa do toho – kto ako žije…?!“ Áno, čo ma po tom, po nich? Ale povedať pravdu o tom, čo človek vidí, počuje, zažije, má každý nárok. Nech si každý svoj život žije ako chce. Len aby si ho nespackal. A pravda? Tá vždy zostane pravdou, ak je pravdou - o všetkom i každom…
Čo svadba?
Ja by som sa nebránila a myslím, že keď spolu majú dvaja ľudia dieťa a milujú sa, malo by sa to týmto spôsobom spečatiť. Nie že by som nejako prehnane lipla na tom úradnom papieri, to nie, ale na druhej strane mi to k ucelenej rodine tak nejako patrí.
Preberali ste sobáš s partnerom?
Bavili sme sa o tom niekoľkokrát, ale viac-menej nezávisle a tak nenásilne. A navyše toto je vec, s ktorou by mal predsa ako prvý prísť práve on.
/Čas pre ženy.sk - Šťastná mamina Betka Stanková: Prečo sa nevydala za otca svojej dcérky?- 7.1.2014/
