V jeden všedný deň uverejnila SMENA rozhovor s prof. MUDr. Josefom Švejcarom, Dr.Sc. /svetoznámym pediatrom, oceneným doma aj vo svete, rôznymi vyznamenaniami za svoju vedeckú prácu/, v ktorom rázne a nekompromisne odsúdil predčasný odchod mamičiek do práce od svojich kojencov. On sám bol kedysi priekopník umelej výživy nemluvniat, ale po rokoch výskumu zistil, že sa umelou výživou uštedrujú dieťaťu ujmy na zdraví, a tak upozorňoval na skutočnosť, že matky musia deti kojiť, kojiť dovtedy, ako je to len trochu možné. Požadoval, aby mamy zostali pri svojich malých deťoch čím najdlhšie doma. Boli to bomby pre verejnosť, lebo v tom čase socialistická „hrdá“ slobodná žena bola v prvom rade známa ako budovateľka socializmu, perfektná traktoristka, robotníčka-úderníčka, výkonná poľnohospodárka, úspešná kŕmička dobytku v JRD, hrdinka práce, a až potom matka-vychovávateľka nového pokolenia. Výchovu dorastu prebral na seba, vlastne si uzurpoval, starostlivý štát. Od ranného detstva. Noví bohovia pre väčšinu mladých i starých sa stali Lenin, Stalin a komunistický československý prezident. Týmto postavám sa adorovalo, spievalo sa o nich, skladali verše, kantáty. Väčšina talentovaných dala sa do služieb nových bôžikov. A tak sa žilo.
No a ja, mama štyroch maličkých detí, mláďa, ktoré chcelo tvoriť, chcelo vyhadzovať do éteru svoje myšlienky pre rozmach krásy, dobra, pravdy, napísala na článok svetoznámeho pediatra do SMENY svoju odpoveď, a svoj vlastný názor na život matky s deťmi, celej rodiny. O tom, ako sa starám o svoje deti, ako uprednostňujem ich výchovu pred hocijakou inou prácou, že chcem byť s nimi doma čím najdlhšie, aby cítili istotu lásky. Písala som o tom, ako deti potrebujú nielen moju lásku, ale aj lásku otca. A ešte kadečo iné o tom, čo normálna mama by mala robiť, myslieť, hovoriť. Smena mi to uverejnila.
Hneď na druhý deň, po zverejnení môjho malého obdivného článočku k pocte profesora Švejcara v SMENE, drnčal mi neustále telefón. Súdružky-funkcionárky ma začali v slúchadle napádať, že ma označia ako príživníčku, ktorá nepracuje, keď zostáva tak dlho pri svojich deťoch, až do veku ich troch rokov. Že má oznámia na Národný výbor. Že urážam všetky obdivuhodné pracovníčky, ktoré venujú svoje sily budovaniu socialistickej vlasti. Hlavne jedna sa vyznačovala vyhrážkami, že sa ešte uvidíme, že to poženie ďalej, že môj list-článok bol urážkou pre tisíce funkcionárok a členiek strany, urážkou pre mladé rodiny, že si to odnesie redaktor v novinách, ktorý to uverejnil, že to musím odvolať, že je to deštrukčný článok, a že si to poriadne niekto odskáče, vyhrážky môjmu manželovi, ktorý ako zdravotník mňa dospelú mal usmerniť, že je to bezočivosť, že som sa starala len o svoje štyri deti, že som okradla štát o tisíce, že som nešla hneď po promócii do zamestnania, keď som vyštudovala za štátne peniaze, atď., atď. Pri týchto slovách som sa roztriasla - vlastné deti sú nič - štát, financie - niečo za niečo - je všetko!... Ty mi dáš - ja ti dám!... Materializmus, vypočítavosť, netolerantnosť, direktívnosť. Nemala som chuť tie telefonáty brať.
A pravdu povediac, aj som si poplakala. Uvedomovala som si, že moja teória - zostať čím najdlhšie pri mojich najmenších - sa stratila účinkom, a že je v tejto dobe neprijateľná, a že som podľa vtedajších „foršriftov“ pokladaná za „príživníčku“: mama štyroch detí...
Keď som ďalšie dni prežívala v tichej rezignácii, občas depresii, objavila som v jedno poobedie v našej poštovej schránke nezalepenú obálku, s poštovou známkou, ktorá nebola opečiatkovaná poštou.. Keď som ju vzala do rúk myslela som si, že to bude nejaký nový útok od súdružky, vytočenej mojimi názormi o rodine, deťoch. Aké bolo moje prekvapenie, keď som v liste objavila fotografiu prof. Švejcara a na opaku obrázku text:
Milá a vážená pani Magda, dostal som dnes do rúk Váš neobyčajne krásny list, ktorý mi dal veľmi mnoho a myšlienku, že som na dobrej ceste. A k tomu mi ešte pomohol ten citát zo Šaldu, miláčika mojej mladosti, v situácii, v ktorej teraz som a musím sa rozhodovať. Je krásne sa dozvedieť, že sú na svete také ženy ako ste Vy.
S mnohými pozdravmi, Váš Josef Švejcar
Rozplakala som sa. Od radosti, úľavy. Svetoznámy lekár, odborník, napísal mne, obyčajnej mame, žene, slová úcty, pochopenia, súhlasu s tým, čo a ako robím.
Dodnes neviem, kto z redakcie SMENY mi ten list vlastnoručne priniesol, a tak daroval radosť neznámej pisateľke-čitateľke. Týmto si plním povinnosť - z hĺbky srdca - tomuto dobrodincovi poďakovať! Neviem, či bude toto čítať či nie, či ešte žije alebo nie. Veľmi oneskorene, ale ďakujem!
Tieto moje riadky nech sú opäť uznaním a poctou vzácnemu lekárovi-Človekovi, už zosnulému, profesorovi MUDr. Josefovi Švejcarovi - za všetku lásku, starostlivosť, prácu, ktorú tým najmenším, najbezbrannejším venoval po celý svoj život.
