V Pezinku existuje super pekáreň, kde sa dostanú výborné, akoby domáce šišky, tvarohové buchtičky a podobné vecičky pre maškrtné jazýčky. Pri parku v Malinove je predajňa celkom dobrej pizze a v Hamuljakove po ceste nazad do Blavy treba zakotviť v obchode s ovocím v Dunajskej Lužnej, kde existuje výber jabĺk /a pomerne lacný/ zo všetkých možných sort. Ale nie o tom chcem. Na programe mám šramotať o pezinskom parku, do ktorého som vstúpila po polroku, po chorobe, a akoby zázrakom.
Už som myslela, že sa do týchto mojich obľúbených končín ani nedostanem. Ale moja perfektná nevestička nahlásila, že ona do Pezinku musí ísť a či sa nechceme my dvaja chorí neduživci sa s ňou zviesť, a polaškovať si v tomto chutnom mestečku. A ja, hoci môcť tam ísť naboso, som ihneď súhlasila. A manžel na vozíčku tiež. Tak nás nevesta naložila do svojho magického veľkosťou autiaka a hybaj s nami láry-fáry svetom.
Ako som tak sedela v pohodlnom vozidle a dívala sa na známu cestu, ktorou som neraz s manželom letela za svojím odreagovaním sa zo stresov dňa, nechcela som veriť vlastným očiam, že idem tam, kam som tak rada ozlomkrky štartovala. Uveličene vtlačená v mäkučkom sedadle sem-tam som pozerala aj pred seba, kde som videla tenulinký ako stebielko, vychudnutý manželov krk, plešinu, čo sa mu v poslednom čase nejako zväčšila, na zbytok jeho šedivých strapatých vlasov povedľa nej. V tom momente sa trochu moje nadšenie zmrazilo.
Kilometre bežali a my sme boli raz-dva v Pezinku. Najsamprv sme si kúpili výborné pekárenské dobroty, vypili nepančovanú zrnkovú kávičku, zjedli, my maškrtníci, výborné krémeše v cukrárni na námestíčku vedľa Pezinského vinárskeho múzea, napriek tomu, že sme obaja manželia diabetici a potom sme mazali do parku na špacírku.
Aké bolo moje prekvapenie, keď park, v ktorom sa natáčala aj Ordinácia v ružovej záhrade, bol vynovený jedna radosť. Pohodlné, pekné dizajnom lavičky sa mi pozdávali, rybníček bol upravený, a kačičky sa na ňom premávali ako po Dunaji. Pokoj, krása, šum stromov, pohodička.
Nevesta ako raketa fujazdila s vozíkom, na ktorom sedel nefalšovane rozcitlivený nekaždodenným zážitkom starec, a ja, nakoľko mi štrk z posypaných na čerstvo cestičiek vliezal pod prsty v otvorených sandáloch, sadla som si opodiaľ rybníka. Vo vytržení som pozerala na zázrak pred sebou: kačky vzlietali a pristávali na vodu vyčisteného jazierka. Za nimi, vznikali jagavé, ligotavé dlhé perlivé véčka, prežiarené slncom, čo sa akurát už náhlilo spať. Páčili sa mi kačacie letecké manévre, pristátia i vzlety. Pozorovala som tento horúčkovitý pohyb v tichej, voňavej prírode. Nedalo sa nepostrehnúť ani brisknú veveričku, ktorá nebojácne skákala pred očami zvedavých osôb, čo sa prenáramne divili jej športovému výkonu a čaru.
V tom momente som zaďakovala nebesiam, že ešte žijem, že ešte žije môj starký, že mám super nevestu, ktorá nás až sem dotrepala z diaľky, zo zakadenej Bratislavy. Načúvala som ševeleniu lístia a pozorovala jeho občasné nálety na zem. Bol to zjavný, jasný signál nastupujúcej jesene. Uvedomila som si, že napriek ťažkostiam, starostiam, nepohodám - zažívam krásnu slnečnú jeseň života. Vďaka Bohu...
