Schytila nervózne fixku a začala dokresľovať veľkého chrobáka do bratovej písanky prírodopisu. Čierny chrúst sa vynímal v plnej paráde na bielej, ale z časti popísanej strane. S chvatom zavrela zošit, popratala fixky a vstrčila oboje do tašky bračeka. Potom vzala zo stola nachystanú mamou desiatu a dala mu ju tam tiež. Ešte nazrela do jeho oddelenia v skrini a hľadala, či tam náhodou nezazrie jeho Žiacku. Čoby nie! Neporiadnik!... Bola tam: ufúľaná, s pokrčenými rožkami. Zobrala čistý baliaci papier a rýchlymi pohybmi mu ju prebalila. Taktiež ju vsunula do aktovky. Vzápätí tašku vzala a položila ju ku chodbovým dverám. Potom schytila do rúk hrebeň a náhlivo si pred zrkadlom prečesávala vlasy, obliekla kabát a nerozhodne zastala pri dverách. Má ho čakať? Nemá? Ísť?..
Vtom akoby zázrakom zazvonil. S batohom a s hokejkou v ruke stál vo dverách. Zapotený. Z tréningu.
„Ahoj!... že si už tu! Už som chcela odísť...“
Ani nepozdravil a hneď zo seba vysotil: „ Vierka, nakreslila si mi to?“
„Samo, máš to v taške. I Žiacku. Aj desiatu. A poď!..“
„Pána, ty si fajn!“ malé chlapča položilo hokejku na zem, batoh šmarilo do kúta a otrčilo pery k sestre, že ju bozká.
Odtiahla sa. Zatvárila sa ľahostajne: „No, len si pohni, umy si ksicht a ideme... No leť!...“
Chlapček vtrielil do kúpeľne. Ozval sa čľapot vody. Ešte s mokrými rukami sa znovu objavil na chodbe: „Máš to u mňa, Vierka!“
„No dobre, len už poď!“ ozvalo sa výsostne netrpezlivo, ale záchvev potešenia prebleskol jej tvárou.
Pribuchli dvere. Schodiskom sa ozýval hrmot. Brali schody po dvoch. Aby nezmeškali...
Suseda vytrčila hlavu: „Neviete ísť potichšie?...“ Zafučalo za nimi, preletelo nad ich čuprinami a treslo do stien.
Pozreli na seba. Uškrnuli sa. Už boli aj vonku: na chodníku. Hnali sa do školy.
