A tak sa milý Martin skoro ráno budil, aby si vylepšoval postavu. Potichu vstal, umyl si tvár, otvoril a zatvoril dvere ešte potichšie, a už ho doma nebolo. Bežec zmizol z mĺkveho domova ako gáfor. Všetci ostatí ďalej sladko spali. Celá ich veľká rodina.
Keď sa začal klan prebúdzať, chýbal Maťko. Kde je ten lenivec, čo stával posledný a povaľoval sa do poslednej minúty v posteli pred raňajším zhonom v ich famílii?...
O pár sekúnd, keď rodinka bola najedená, vyumývaná, vychystaná do práce, do školy, objavil sa spotený Martinko. Z jeho bujnej, dlhej, kučeravej hrivy, ktorá mu prenáramne svedčala a nebol by si ju odstránil ani v kanikulách leta, perlili sa kvapky riadneho potu. Tričko zmáčané až hrôza. Tiež od potu.
„Martin, kde si bol?... Smrdíš, choď sa rýchlo osprchovať, aby si neprišiel neskoro do školy!" ironicky, ale rozkazovačne ho pošteklila mamina.
„No, kde som bol. Môžeš dvakrát hádať... Behať...!" Už ho nebolo. Vpratal sa neuveriteľne bleskurýchle do kúpeľne.
Všetci tí vyzretejší sa pozreli a zažmurkali na seba. „Noóóó totoóó?... Lenže, dokedy mu tento jeho nápad a predsavzatie vydrží?..." mihlo sa kuchyňou, keď niektorá z jeho starších sestier krákorivo zaprorokovala.
O pár minút si nik nevšímal Maťa. Usadil sa k raňajkám, nadžgával sa, a už sa bral rýchlo do školy.
Po niekoľkých dňoch, v jedno ráno ako obyčajne, sedel Maťo medzi ostatnými za raňajším stolom a ospalo pokukoval po všetkých.
„Teda, ale ti ten tvoj zámer krátko trval, Maťko... Čo si to vzdal, hm?" mama uštipačne ďobla do pubertiačika, ktorý akosi skoromúteno sedel na stoličke a mrvil sa, akoby ho mrle žrali.
Martin sa pozrel na mamu a utrúsil:
„Vieš čo?... Už nemôžem chodiť behať... Ide mi niečo na nervy. Keď začnem od domu bežať, psy, čo si ich paničky venčia, začnú za mnou páliť. A tie ich majiteľky po mne pokrikujú: ´Chlapče, prestaň utekať, ten môj malý sa mi stratí, ak bude za tebou makať... ´A čo som blázon, aby svorka, skrumáž psov z našej ulice za mnou pobehovala?... Tak to vzdávam... Vymyslím si niečo iné..."
