Syn tesne pred Štedrým dňom doterigal nové amplióny. Staršie nám už dobre nefungovali. Chcel dobráčisko, aby si mohol otec cez vianočné sviatky vyhrávať na ojazdenom, dvadsaťročnom gramofóne. Vykrstila som ho chudáka. Prišiel v nevhodnú dobu, keď som mala plnú hlavu kadejakej domácej roboty pred vianočným kúzelným večerom. Videla som, že ho mrzelo, že som jeho srdcovú záležitosť – osladiť nám sviatky – tak nemotorne zignorovala, a nielen to, ale ho aj uzemnila svojím netaktným achkaním, že čo to vlastne za ozruty dotrepal. Zvykla som si na malé reproduktory v obývačke a tie čo priniesol sa mi nepozdávali. Keď som si uvedomila, čo za prenesmiernu hlúposť a necitlivosť som vyparatila, mrzelo ma to. Pohladila som synátora po hlave. Ledva som mu na ňu dočiahla. Je vysoký ako jedla a ja sa začínam ťahať do zeme. Poďakovala som sa mu za jeho snahu, čo najviac nám spríjemniť Vianoce. Potom odišiel už spokojnejší ako bol, keď montoval v izbe amplióny.
Teda: začalo v preteplenej, sviatočnej izbe odhaľovanie darčekov. Usmievali sme sa s dedkom nad s láskou vymyslenými a darovanými prekvapeniami. Dedko sa naklonil k veľkému, perfektne zabalenému balíčisku. To mohol baliť len najstarší vnuk Jakub, alebo najstaršia vnučka Zuzka. Ich precíznosť a vkus odzrkadľovali sa aj vo voľbe vianočného, dekoračného papiera a stuhy. Dedo s očakávaním otváral balík. V jeho rukách sa objavila krikľavo červená hrubizná knižisko, na ktorej trónila komunistická päťcípa hviezda. V jej strede trčal kosák a kladivo. Na obálke sa vypínal čierny nadpis:
CIBULKOVY SEZNAMY SPOLUPRACOVNÍKU StB.
Otočil sa ku mne s prenesmiernym rehotom. Skutočne – rehotom. „Ten Jakub!... ten vie, čo ti má kúpiť...“ neprestával sa chichúňať.
Keď som pobadala v jeho rukách ten červený zázrak, pridala som sa spontánne a hurónsky k nemu. Mysleli sme, že sa obaja popukáme. Až nám slzy vyhŕkli.
„Pána, že mu to prišlo na rozum... Ten Jakubisko!“ chichotala som sa, až ma boleli brušné svaly. „Ten vedel ako nás rozosmiať a urobiť veselú náladu... Beťárisko nevymáchané!...“ Nevedela som prestať so svojou náhlou uveličenosťou nad prekvapením, čo nám uštedril náš brnenský medik.
Jakub vedel, ako som z času na čas lietala po internete na počítači, väčšinou pomocou vnukov. Videl, že si občas zagooglím, aby som videla a poznala tragické „veci“ z čias komunizmu, aby som v dnešnej slobodnej dobe nezabudla na to prenesmierne odporné v čom som, bohužiaľ, po celý svoj mladý i starší život žila, a čo prežívala. Vnuci prv nerozumeli môjmu záujmu dopátrať sa skutkov občanov, známych, priateľov, ba i blízkej rodiny, počas červenej diktatúry a snahu pochopiť, čo sa v tej dobe vlastne robilo s ľuďmi a ich vnútrom, svedomím, srdcom. Mnohé som sama nechápala, ale snažila som sa i napriek tomu, svojim vnukom vysvetľovať bolestnú i ťažkú realitu minulosti. Pozerali na mňa otvorenými očami, rozšírenými od údivu. Len veľmi ťažko strávili to, čo sme im veľakrát s dedkom rozprávali: ako sa žilo, ako sa udávalo, ako sa zavieralo, ako sa strpčoval život občanom, hlavne veriacim a kňazom. Citlivo prijímali skutočnosť a fakty, že sa v socializme ľudia brali z ulice do väzenia, bezdôvodne zavierali, väznili či odsudzovali. Nechápali, že nikomu na nikom skoro nezáležalo, že sa upodozrievalo, klamalo, kradlo, nemilovalo, zatváralo do samoty domu, strácalo priateľstvo, dôvera, úprimnosť, že sa ničil normálny ľudský život. Pomaly-pomaličky si vnuci, tí starší, začali uvedomovať v akej čiernej jame sme roky živorili.
Od Štedrého večera roku 2007 sa nám červenie v knižnici pečať nepochopiteľného konania ľudí, zoznam tých, čo nevydržali tlak teroru i vydierania všemocnými zlosynmi, tých čo podľahli a prijali ponižujúcu spoluprácu s niktošmi, prázdnymi hochštaplermi, chamtivcami, čo chceli vytŕčať nad ostatnými spoluobčanmi svojim bezbrehým pocitom moci.
