Film bežal, lupiči a sadisti v jednom sa strieľali navzájom, rukojemníci sa triasli o život. Dej vrcholil, koniec a rozuzlenie sa blížili. Trochu s napätím som sledovala, ako sa to skončí. Predpokladala som, že v takýchto krvákoch asi predsa len dobre. Vtom niekto z ulice zazvonil na chodbový zvonček. Zacukalo mnou. Teraz v tejto neskorej dobe návšteva? Kto to môže byť? Nejaký opilec? Alebo nejaký „vtipálek“? Alebo dokonca môj neposedný synátor?… Zostala som sedieť, ani som sa nepohla. Niekto si robí dobrý deň… Film bežal, záver kulminoval.
Zvonenie sa zopakovalo. Teda dobre počujem. Niekto sa ku mne dobýja. Vstala som. Nepokojne som sa šuchtala k chodbovým dverám. Zdvihla telefón: „Prosím?“ príliš láskavým tónom som sa neozvala.
„Tu kontróla blogov na Sme...“ vážny hrubý hlas sa v momente zmenil na jemný a známy, prekrytý smieškom.
Rozvíchrenosť a nepokoj zo mňa razom opadli. Uvedomila som si, že pred vchodovou bránou stojí môj syn, verný svojmu otcovi-srandičkárovi.„To si Ty, Paľko…?“ opýtala som sa už veselšie.
„Nie babi, nie ocino, to sme my traja…“ a už vnuk, dospeláčik vymenoval mená svätej trojice, ktorá chcela starú mamu vtiahnuť do rajskej pohody.“Ideme okolo teba, vidíme, že ešte svietiš, tak sme ťa chceli takto cez telefón pozdraviť… Dúfam, že sa nehneváš, že v nočnej hodine…“
„Pána, to si ty Jurko?… Máš hlas ako tvoj otec… Už vás nezavolám hore, lebo som v nočnom negližé, ale ďakujem za pozdrav... Ste zlatí…! Posielam vám božtek… Ďakujem za návštevu..“
„Babi, nehnevaj sa za vyrušenie, maj sa…!“ predbiehali sa v ospravedlňovaní.
„Prosím vás, však ste ma potešili… Dobrú noc, chalani!“.. prízvukovala som vďaku a snažila ich zbaviť pochybnosti, že mi ich prepad nepadol nevhod.
„Ahoj, babi!“ ozvalo sa ešte v slúchadle.
„Ahojte! A ešte raz, dobrú noc!“…
Rýchlo som položila slúchadlo telefónu a mazala krivkajúc do kuchyne. Nedbala som, že sa vytrčím z okna v natáčatkách. Pred niekoľkými hodinami som si umyla vlasy a natočila. Však bola hlboká tma a väčšina osadenstva bytov na sídlisku už dávno spala.
Otvorila som oblok. Pod oknami stála trojica vnukov a veselo mi mávala. Poslala som im rukou letiaci božtek a smiala sa od ucha k uchu. Zakývali viac ráz a už ich nebolo. Ešte sa ulicou niesla ozvena ich trojhlasného pozdravu “Ahoj, babi!“ a echo echa „Ahojte, urobili ste mi radosť! Vďaka! Dobrú noc, chlapci!“ Usmievala som sa. Stále. Aj keď som už v perinách - zaspávala.
