„Poď do vody a hýb sa!“
„Nejdem, ja sa bojím...“
„Poď, no poď... naučím ťa ako sa pláva...!“ Mama ukazuje správne plávanie. „Nič sa ti nestane, poď sem! Voda je výborná, len sa v nej musíš pohybovať.“
Dáša sa zdvíha. Tváričku má stiahnutú v kŕči strachu. Opatrne ide do mokra. Namočí sa. Urobí pár temp. Začne skákať od radosti. Tvárička sa jej rozjasňuje.
„Urobila som už tri tempá... už som urobila šesť... desať...“
O pol hodinu krídelka - záchranári ležia odhodené na brehu. Dáša pláva ani divá.
„Päť temp, desať...“ výska, smeje sa. „Mami, kým pôjdeme domov budem plávať ako naša Miluša. Aj na šmykľavku pôjdem... Mamiíí..., mamiííí, dívaj sa...!“
Mama stojí pri rozšantenej Dáške. Usmieva sa. Potom sa ponorí a pláva vedľa nej.
„Pozor, medúzy!“ ktosi skríkne. Všetci vo vode zmeravejú. Dáša zmätene trieli na breh. Mama za ňou.
„Mamiíí, kedy tá medúz odíde?“
„O chvíľu, Dáška, o chvíľu... A medúza, nie medúz...“ smeje sa, „teraz sa ideme trošku opaľovať, dobre?“
Žena zakrúti drobnú postavičku do župančeka a kráča s ňou k deke na brehu.
More pod nimi tíško šumí, vetrík nad ním pofukuje a nepríjemné medúzy sa pomaly vzďaľujú od slnkom rozhorúčeného brehu nazad do studenej hlbiny.
