Roky to tak bolo, až nás prekvapila správou, že si adoptovali dieťa. Bola som z toho vytočená do nemožnosti. Aj som bola rada, aj som mala obavu, že ako to všetko s tou adopciou dopadne. Trvalo dlho, pokým si radosť priniesli do domova. Vybavovačky adopcie trvali pridlho. Až sa dočkali. Svetielka, čo ožiarilo ich hniezdo. A ja som s láskou, s porozumením, ale aj s neurčitými pocitmi, všetko sledovala.
Vedela som, čo znamená dieťa, veď som sama mala štyri a trinásť vnúčat. Boli sme rodina hlučná, talianska, radostná a veľmi spolu zviazaná.
A naša adoptovaná vnučka rástla, vhlbovala sa do našej rodiny. Celý náš klan ju prijal, začal milovať a pokladal za svoju.
Nezabudnem na jej príchod. Priniesli ju zoznámiť sa s nami v čase, keď sme oslavovali dedkove narodeniny, v záhrade mojej svatky. Dokvitol malý drobec, ktorý sa ľakal toľkých neznámych ľudí a detísk pokope. Rúčku mal vopchatú v ústočkách, a keď sa niekto naň skúmavo, ale milo pozrel, otočil nabok hlávku, aby sa do cudzích i keď priateľských očí, nemusel pozerať.
Rástol ako z vody. Z malého škrčka vyrastala školáčka. Krásna ako obrázok, s očami ako mačka. Pýšila sa s prenikavými, zelenými... Keď sa na vás pozrela, akoby vám nimi siahla až na dno duše. Očila otvorene, priamo. Milovala som túto moju snedú Nšo-či. Bola dobrá, poslušná. Prekypovala úžasnou fantáziou, vymýšľala si kadečo milé a pekné, čarovné. Len sme krútili hlavami nad jej výmyseľnosťami. Obava, že čo bude s cudzím vtáčaťom v našom hniezde, opadávala. Láska prekonávala všetko.
Keď ma zbadala, vyštartovala ako opreteky, objala ma, chytila za ruku a nechcela pustiť. Dorážala na mňa otázkami, a tým uhrančivým, len jej pohľadom. Nádhera!... Dieťa je poklad. Každé. A ten drahokam vedľa mňa ma privádzal do vytrženia svojimi spôsobmi, pokračovaním, rastom. Bola úžasne, a aj je, za všetko vďačná. Za „kilá" zmrzliny, čokolády, hračiek, ktoré teraz má od vidíš do nevidíš, lebo predtým toho až toľko nemala. Ani to hlavné: dotyky nehy, pozornosti, objatia, bozky. A žiadala si to veľmi, stále. Chýbalo jej to a nemá toho stále dosť. Čím je staršia, tým je múdrejšia, šikovnejšia, snaživejšia.
Pred pár dňami mi zazvonil telefón: „Mami, poviem ti čosi, čo neuveríš... Kika recitovala na súťaži... S básničkou od Hrubína, ktorú preložil Rúfus..." Dcérin hlas bol vo vytržení. „Predstav si to!... Super recitovala... Len doma to recitovala lepšie. Mala trochu trému... Nie je to krásne...?!"
Vedela som, čo pre mamu úspech dcérky znamená. „ No totoóó... Ešte sa dala aj na recitovanie...? Vidíš, aká je húževnatá, priebojná... To je fajn..." Radovala som sa s dcérou.
„Celá je vytešená, zajtra dostane v škole diplom," sypali sa vety nadšenia a vzruchu.
Debatovali sme ešte niekoľko minút a naše duše vyhrávali potešenie, spokojnosť z našej malej adoptovanej. Stále viac a viac si uvedomujem, ako tú malú kočku mám rada, ako jej drukujem, a ako si už život starej mamy neviem bez nej predstaviť. Len nech rastie na duchu i tele, moje drahé vnúčatko.
