U nás sa tento deň tradoval od nepamäti, ako deň „naťahovania" a skúšania nervov, či sa náš drahý dá dobehnúť alebo nie. Od malička mala, keď deti tejto „hre" začali rozumieť, používala som ju. Niekdy sa ten alebo onen nasrdil, že som ho dobehla. Väčšinou sa však s chuťou nad sebou a nad mojou maličkosťou, zasmial. Vrátil mi to o niekoľko minút alebo hodín. Bola to paseka. Vo veľkej rodine doberanie nemalo konca.
Deti vyrástli, pokračovalo sa v naťahovaní. Keď odišli z domu, pokým neboli starosti a trápenia, doberalo sa cez telefón. Vždy sa to končilo smieškom, že ešte stále zotrvávame v mladistvých zvykoch.
Osameli sme s mojím mužom, ale naďalej hra láskavého prvoaprílového naťahovania sa neustrnula. Nikdy som si nedovolila telefonovať manželovi do zamestnania, lebo som vedela, že má náročnú prácu. Keď som mu volala, vedel, že sa doma stalo niečo neočakávané, zlé, nedobré. V deň prvého apríla v zhonbe roboty, ani nepobadal, aký „významný" deň sa práve mihá v okamihu tefonátu.
„Ahoj, chcem ti povedať, že Milan volal. Aby si si prišiel pre víno a orechy... Nájdi si, prosím, čas poobede, aby si po to išiel," akoby nič som vysotila.
„No to je fajn... Aspoň budeme mať aj víno, aj orechy k Veľkej noci," spokojne zahuhňal. „A o koľkej kázal, aby som prišiel do Ivánky?..."
Musela som sa premôcť, aby som sa nahlas nezasmiala, ako rýchlo naletel na moje klamstvo aprílovej hry. „Hm, neviem... Nehovoril o koľkej..."
„Dobre teda, prídem hneď po robote, nebudem sa zdržiavať... Ahoj!"
„Ahoj!... Dobre!" vydýchla som.
Presne, ako podľa budíka, môj drahý doletel z roboty. V ruke držal demižón, ktorý si priniesol cestou z pivnice. „Ideš so mnou...?" hneď vo dverách zaonačil.
„A kam?..." opýtala som sa a pozrela do jeho tváre, na ktorej sa zračilo, že by bol rád, keby som mu robila v aute z Blavy do Ivánky spoločnosť.
„No predsa k Milanovi...!" vydýchol.
„Prvý apríl!..." už som sa nezdržala a rozosmiala som sa. Objala som ho.
Najprv prekvapene, a potom s pocitom uvoľnenia sa rozchichotal.„Zasa si ma dobehla... Aj som zabudol, že čo je dnes... No počkaj!... Vrátim ti to...!" intenzívne sa vyhrážal. Ruka s demižónom ovisla.
Vedela som, že ma do začiatku noci obdaruje revanšom. Ten bol vždy láskyplný, vľúdny. Dočkala som sa. Predvečerom čítal noviny. Zaujato, sústredene. Naraz skríkol: „Máš tu článok...!"
Ako vystrelená som k nemu dobehla: „Naozaj...?" vzrušene som vyhlesla.
Podal mi pokojne noviny. Vrhla som sa k nim, nedočkavo vzala do ruky: "Ukáž...?!" Máš ho vidieť. Žiaden článok sa nekonal. Tentoraz nie. Rozosmiala som sa. „Uhm...! Predsa si ma dostal!" skonštatovala som pobavene. Sklonila som sa k nemu vysmiatemu a šťastnému, že ma dostal tam, kam som ho priviedla poobede ja.
Ešte stále, ak nie je v našom dome nejaké trápenie, prvoaprílové žartíky sa dodržiavajú a uskutočnia, vypovedia, nastražia, vykonajú. Je to o radosti a spokojnosti zo života. Po tieto dni si na minulé prvoaprílové šibalstvá spomínam. Mám v mysli pred sebou lístočky, na ktorých sme mali v škole naškrábané veľkými písmenami:
„PRVÝ APRÍL, DRUHÝ MÁJ, KTO TO ČÍTA - JE SOMÁR!"
