Ako to už býva v našom dobre organizovanom zdravotníctve, pacient, aj keby nevládal stáť na nohách, musí sa najsamprv zaregistrovať u okienka, väčšinou na prízemí, ale neraz aj na poschodí.
No a tak som stála v rade, aby som sa poctivo zaregistrovala v istej nemocnici. Bolo nás tam v rade zatiaľ asi zo desať. Nádejala som sa, že registrácia pôjde rýchlo. Veď čo to je len za robotu, predstavenie sa občiankou, preukazom poistenca a hajde k lekárovi do ambulancie. Máš ho vidieť. Slečna pred okienkom stála pred ním cca štyridsať minút. A čakateľov na registráciu pribúdalo. Ťahalo sa nás v rade už ale zo tridsať. Staršie, mladšie ženy, tatuľko s malým chlapčekom, a tu naraz kde sa vzala, tu sa vzala, vynorila sa impozantná postava muža v strednom veku, s dievčatkom po boku. Stal si tíško do zástupu spolu so svojou spoločníčkou. Jednoducho, slušne oblečený, vážny, sympatický Béla Bugár.
Keď som si všimla, ako úplne prirodzene sa chová a robí to, čo každý z nás, obyčajných smrteľníkov, zažiadalo sa mi podísť k nemu, potriasť mu ruku a vysloviť priateľské: „Pán Bugár, predsa ste len človekom, akého som si predstavovala. Teraz naostro vidím, že ste presne mužom, akého som zaregistrovala z televízie. Ste sympaťák, ste mojím numerom jedna.“ Nemala som však odvahu sa k nemu dostať na dotyk ruky. Smelosť sa mi niekam zapatrošila. Kde ju nabrať? Prítomní, neteční čakatelia na registráciu, dobre vedeli, kto je ten pokorne čakajúci. Že tam stojí politik, ktorý nemá za sebou žiadne škandály. Či sa to páči, alebo nie, ja som ho niekoľkokrát volila. Jeho stranu kvôli nemu. Stranám, kde sú aj skvelí ľudia, hlasy dávam. Strany, ktoré ma nepresvedčia, kde je množstvo nenásytných jedincov, uzurpátorov kariéry, túžby po moci a dostihnutie plného koryta, odmietam podporovať. A podarená zábavôčka je, že sú to väčšinou tie červenšie zafarbené, ktoré by mali byť sociálnym, slušným, vzorovým príkladom.
A tak som zaregistrovala mimoriadny zjav v zmesi rozličných človiečikov v nemom zástupe. Pre mňa je Béla Bugár ešte stále príjemnou, neodstrašujúcou osobnosťou.
Konečne vybavili pri okienku cudzinku. Nie aby ju odviedli nabok a niekto sa venoval len jej, aby ostatných tridsať ľudkov nemuselo drobčiť v hadiom rade odzemok od nervozity z dlhého čakania.
Odstáli sme si radisko spolu s Bélom. Bolo to s ním celkom príjemné. Lebo hrial, predpokladám, u všetkých prítomných pocit, že je jedným z nás.
