Rozvod je každého súkromnou záležitosťou. Každý si je sám vlastným strojcom spokojnosti, šťastia, ale aj správneho rozhodnutia. Áno, každého je to súkromnou, vnútornou záležitosťou. Ale, povedzme si úprimne: koľko je okolo „postihnutého“, znepriateleného páru kibicov, pozorovateľov, radcov, takzvaných priateľov, ktorí dvojici nepomáhajú, nezjednocujú, ale práve naopak ich ešte viac rozdvojujú, rozvášňujú, oddeľujú, aby sa od seba odpútali, vŕšili na sebe, bez ohľadu, ako to potom všetko dopadne.
Je to ako tak znesiteľné, ak nezostávajú po rozhašterených, sklamaných, odpudených od seba partnerov, deti. Je ale úplne tragické, keď sú v dezolátnom rodinnom krbe deti. A čím menšie, ale aj pubertálne, tým horšie. Ale ani dospelé ratolesti to nemajú jednoduché s rozdelenými, obrátenými sa chrbtom, rodičmi. Márne sú snahy a vykrúcačky mnohých rodičov, hovoriť iným o tom, ako sú ich deti vyrovnané s ich rozchodom. Ako to celkom fajn zobrali, aké sú uzrozumené a dokonca aj celkom spokojné. Jedno klamstvo sa vŕši na druhé. Vždy a nadosmrti bude dieťa poznačené rozlukou rodičov. Pečať bolesti, utrpenia z rozchodu milovaných bude ležať na dne ich duše a sprevádzať ich po celý život. Stačí dobrý priateľ takýchto jedincov, ktorému sa v slabšej depresívnej chvíle života postihnutý zdôverí. Rana zrady rodiča, odchodu jedného alebo druhého rodiča zo zväzku, lebo dieťa ju berie ako zradu, neprebolí nikdy. Aj keď dieťa je už samo staršie, vyzretejšie. Niekedy síce skončí ako rodič, že sa v manželstve rozvádza, ale rana z mladosti je práve potom ešte vypuklejšia, hlbšia, bolestnejšia. V duchu sa sypú výčitky: Aj moja mama, oco, prečo aj ja?...
Určite si človek, ktorý sa vyjadrí o bolesti detí z rozchodu vlastných rodičov, zlizne svoje. Čo ho do toho, čo druhí, a prečo to alebo ono, urobia.
Áno, vlastne, čo ho do toho, že sa sused, známy, priateľ rozvedie, rozchádza po neviem koľkoročnom manželstve.
Osobne za seba poviem, že mi je do toho. Pre nepokoj a nešťastie detí, s ktorými som sa stretla a videla ich boliestky. Moje deti mali dobrých priateľov. Väčšinou takých, ktorí boli z rozvedených manželstiev. Lipli na mojich deťoch práve preto, často nás navštevovali, lebo cítili v svojich detských rokoch u nás to, čo nezažívali u seba doma: pohodu, lásku, nehu, spokojnosť, vtip, upokojenie, pochopenie. Koľkým kamarátom svojich detí som vlievala nádej, že to bude lepšie, vypáli to uspokojivo, to čo sa deje v ich spoločenstve?... Koľko ráz som im utierala slzičky, ktoré sa im kotúľali z očú, a aj tie pomyslené z dušičky?...
Nezabudnem na malú Renátku. Bola som v kuchyni, varila som sobotňajší obed. Deti vyvádzali, šantili vo vedľajšej izbe. Manžel s nimi. Šalel, „blbostičkoval“. Do kuchyne za mnou prišla rozrušená Renátka.
„Teta, dobre ste si vybrali muža...“
Prekvapene som sa otočila k osemročnému dievčatku:
„Akože, Renátka, dobre?... Dobre, máš pravdu... Vieš, ale keď sa mladá žena vydáva nikdy nevie, aký bude ten jej muž. Niekedy sa zmýli, vieš... Nedá sa nič robiť... Potom sa musí tá žienka aj ten mužíček snažiť, aby to klapalo...“ odpovedala som a pozerala som sa do dychtivých očiek rozochveného dievčatka.
„Teta, tu u vás je tak dobre... A náš oco... našiel si mladú... Už sme samotné s maminou... U vás je tak veselo...“
„To preto, Renátka, lebo je nás veľa... Tak je tu rušno...!
„Ale vy ste takí fajn...“
„To sa ti aj trochu zdá... Aj my sa pohneváme, pokričíme...“
Renátka by bola sypala kopu otázok, myšlienok, ktoré ju trápili. Z izby sa však ozval neodolateľný hlások jej kámošky a mojej dcéry:
„Reni, poď sa hrať!“
Kto by odolal mámeniu dobrej pohody a veselosti? Renátka aspoň na chvíľu pozabudla na trápenie svojej dušičky.
To nebola však len Renátka, to bolo ešte niekoľko detí, čo rozochvene prijímali útulnosť hniezda silne scelenej rodiny.
A tak sa pýtam: „Prečo dospeláci idú tak briskne za svojim egom, bez mihnutia oka po svojich zraniteľných ratolestiach? Prečo nemyslia na začiatku svojich nových, nádejných, snových a vymyslených krásnych stretnutí s novými partnermi na hamovky, ktoré by mali byť v každom rozvážnom, zodpovednom človeku a neposnažili sa zachovať, ustrážiť, poopraviť škrípajúci starší vzťah a nezachraňovali ho? Keby človek po celý svoj život ustavične naťahoval ruku za zakázaným, príjemným, vábnym ovocím, ako by skončil náš „ľudský“ rod? Nie ako zvieratko v prírode? Bezbrehovo?...
Prepáčte, ak sa moje slová niekoho dotkli. Ale musela som sa vyjadriť. Aj o takom niečom smrteľne vážnom a tragickom – ako je ROZVOD. A hlavne, keď v hniezde, ktoré sa rozpadá vytŕčajú malé holokrké operence.
„Vždy budú existovať potápači, ktorí nikdy nenájdu perlu. A muži, ktorí nájdu len zármutok v lôžku, ktoré si zvolili. Ale bieda tých prvých je podmienkou nádhery mora, ktoré vzrušuje všetkých, i tých, ktorí nič nenašli. A bieda tých druhých je podmienkou nádhery lásky, ktorá priťahuje všetkých, i tých, čo sú nešťastní. Túžba, ľútosť, žiaľ z lásky sú vždy lepšie ako spokojnosť stáda, ktoré lásku nechápe...“ „...mne ale záleží na trvaní lásky. Pravá láska je len tá, pre ktorú sme sa rozhodli raz navždy.“ /Antoine de Saint Exupéry: Citadela/
