Na druhom konci ulice stál zasa – on. Bradatý, s taškou v ruke. Netrpezlivo sa mrvil. Krútil. Raz sa díval na hodinky, raz na chlapčiatko, čo pokojne stálo pred škôlkou a dívalo sa očarované na zázrak pred sebou.
Muž s bradou nevydržal: „Peťo!“ skríkol. „No, čo bude?!...“
Chlapča sa nedalo vyviesť z rovnováhy. Bez pohnutia stálo.
Šofér si diváčika nevšímal. Veď, čožeby aj! Ponáhľal sa do práce – a ten mizerný motor, práve teraz...
„Peťoóóó! Choď už preboha!...“
Malé chlápätko sa konečne povznesene zvrtlo, zakývalo rúčkou bradáčovi a vhuplo do škôlky.
Muž s bradou si uľahčene vydýchol. Prehodil si tašku do druhej ruky a pokojne vykročil. Nezbadal, že chlápä poznove z dvier škôlky vykuklo. Stálo vo dverách a dívalo sa na uja, čo sa vŕtal v motore.
Vrrŕŕ! Motor zabral. Šofér si utieral ufúľané ruky. Obzrel sa. Čosi, akoby ho priťahovalo. Čierne drobné okále vypliešťali sa na neho. Zvraštil obočie, ale hneď sa usmial. Zvolal: „Ahoóój!... No?... Už, aby si sa išiel prezúvať...“
Chlapča sa uškrnulo. Vstúpilo do vchodu škôlky. Pribuchlo za sebou dvere. Šofér nastúpil do kabíny auta...
