Mám vnučku-peknuľku. Má chlapca-kamaráta pekného ako obrázok. Pekný párik, na ktorý je pôžitok pozrieť. Potešíte sa pohľadom na nich: oboch. Ona krehučká, tanečníčka s tanečným krokom. On vysoký, urastený tanečník, s tanečným krokom. Však sa aj spoznali v tanečno-speváckom súbore. Hopkali, spievali, až sa za rúčky podržali. A tak sa kamarátia ostošesť. A ja starká len pozerám, sledujem ich tak odboku a rozmýšľam, čo z toho párika vyrukuje, čo vyraší, čo sa vyrypne, aké to bude mať pokračovanie. Zatiaľ všetko beží v riadnej stope, na správnej ceste, pekne, potichúčky, krásne, jemne.
Obávam sa však. Ja, úzkostlivá stará mater. Prepekní sú obaja. A tak mám strach. Raz o jedného, raz o druhého. Vydrží to priateľstvo, láska, porozumenie, neha? Vydrží to ten krásavec s tou malou, jemnou cipkou? Vydrží tá drobná osôbka s tým hrmotným, energickým mládencom? Neodľúbi ho iná, neodláka ju iný?... A tak sa občas zatrápim, občas teším, občas mordujem v duši, niekedy zasa radujem, ako im to svedčí a ako super pokračujú.
Až v jeden deň sa to udialo. Bolo to len nedávno. Niekto zazvonil. Malá drobná postavička pricupkala predo mňa a vsunula mi do dlaní nádhernú kyticu ružových ruží. Bola som v izbe a div som z nôh nespadla. Len tak sčista-jasna, mne a prečo?... Privoňala som nádherným zamatovým kvetinám, ktoré mi pripomínali moju malú-veľkú. Objala som ju. Bozkala. Na drobné, zružovelé líčko a zaševelila:
„Vďaka, Katuška. Urobila si mi radosť... Ďakujem!“
„Nemáš začo, babi... Viem, že máš ružičky rada... Ale pozri sa ku dverám...“
Hneď som sa rýchlo vypeľhala z izby a pozrela, čo za prekvapenie stojí vo dverách chodby. No jasné: priateľ mojej drobuľky..
„Ďakujem, Janko! Prekvapili ste ma...,“ zaodŕhala som v rozpakoch.
Janko sa červenal a jeho sympatická tvár tiež zružovela ako ružičky, čo som stále držala v ruke.
Bola som dojatá. Vôňa rozkošných kvetov mi udierala do tváre. Začala som sa pýriť a ružovieť v tvári aj ja - za všetky nedôverčivé myšlienky, ktoré som vkladala do tohto prekrásneho mladého páru. Dôverovať v lásku, stará mama, to treba! Aj keď si toho v živote, aj toho sklamania v láske a s láskou zažila dosť a dosť. Treba veriť znova a opäť v stálosť, nádhernosť vzťahu, treba dúfať v stálosť i nekonečnosť lásky, tej pravej, vernej, diamantovo-stálej, nekonečnej...
