Tak schátra rodina, keď nám odíde partner v manželstve, alebo keď zhasne dieťa. Nič nie je horšie, ako keď rodič prežije svoje dieťa. Chátra rodič pod neznesiteľným úderom.
Keď starneme a sa pomaly, ale isto rozpadáme, presne tak to robia predmety okolo nás. Aj v domácnosti. Naraz odíde chladnička, sporák, televízor, práčka, dokonca obyčajný luster. Takže chátrajú aj naše nevyhnutné pomôcky k normálnemu, slušnému životu.
Tak je to aj u mňa. Chátram samotná, ale aj inventár v byte. V týchto dňoch po výmene lampy, ktorá naraz prestala fungovať, ozvala sa sedačka. Plus kreslá k tomu. Naznačili svoj vek. Sú nielenže ošúchané, ale objavili sa na operadlách nemilé jamky. To, čo nezničili moje štyri deti, dokázalo dokaličiť mojich pätnásť vnúčat. A tak som zostala v rozpakoch. Som poriadna a neznášam veci v neporiadku. Čo teraz? Nastala pre mňa dilema. Mám síce niečo nasporené, pomník pre zosnulého manžela mám už vytvorený, pod ktorým i ja raz budem ležať, tak čo? Mám siahnuť na úspory a zadovážiť si novú sedačku, aby som posledné dni, roky, prežila v neschátralom prostredí?...
Už som si ju bola aj vyberať: sedačku. Ale naraz som ochorela a uvedomila som si, že v mojom veku môžem sa porúčať hocikedy na večnosť. Čo ak sa nedožijem rána? Čo keď budem žiť týždeň, mesiac, rok?... Načo budem dávať kopec financií na sedačku? Nestačí skryť pod deku nepríjemné, negustiózne otvorčeky na nej ? A čo keď sa deka zošúchne a objavia sa ošumelé dieročky, kazy krásy?...Takže, čo robiť? Risknem krátkosť môjho nastávajúceho žitia a kúpim si tú sedačku a kreslá, či nie?...
Po dlhom uvažovaní som si povedala.: „Posledné dni života, chcem dožiť v útulnom prostredí. Nábytok si kúpim. Ak sa budem porúčať na druhý breh - niekomu z rodiny sa vari hodia... Však budú zachovalé... Už ich nebude mať kto zničiť a vekom pri mne už neschátrajú!"...
