„Karol, Vlado!... Poďte so mnou... po chlieb!“ zvolal chlapček.
Priatelia hru neprerušili. Ani sa len neotočili. Chlapček zarazene stojí.
„Poďte so mnou, Karol, Vladko!“ prosebne zvolá ešte raz. Poznateľne tichšie.
Priatelia sa opäť ani neobzrú. Tvrdohlavo sú otočení ku kamarátovi chrbtíkmi. Robia sa, že volanie nepočujú. Chlapec váha. Chvíľku ešte stojí. Potom sa rozbehne: do obchodu.
O necelú polhodinu zvoní na domových dverách.
Ide mu otvoriť.
So zvraštenou tváričkou vchádza do bytu. Uteká rovno do kuchyne. Prekvapená ide za ním. Chlapčiatko už sedí na stoličke. Chlieb má položený na okraji stola, noviny ležia pokrkvané pred ním. Žalostne sa rozplače.
„Čo je, Peter? Stratil si peniaze?... Niečo si urobil?...“
Chlapček mlčí a narieka. Nie a nie sa rozhovoriť.
„Tak čo?... Čo sa ti stalo?“ privíňa ho k sebe.
„Vieš, mami, nemám už ani jedného kamaráta...“ náhle z neho vybúši.
„Čože...?“
„Takí priatelia...! Karol a Vlado sú mi už nieéé... Nechceli ísť so mnou...“
„No a? Hrali sa... Azda sa im nechcelo ísť... Ale preto ešte neprestávajú byť tvojimi priateľmi...“ utešuje ho.
„Ale nie, mami,“ nedá sa, „keď som sa vracal s chlebom, išli obidvaja s topánkami z opravy... od obuvníka... So mnou nechceli ísť... Nemám kamarátov...!“
Chlapček bezútešne narieka. Hlávku si podopiera s chvejúcimi sa drobnými päsťami.
„Teta“
Začínalo sa zmrákať. Tma zhustla. A naraz bolo všetko v tme. Práve prišli na malé námestíčko. Svetlá lámp však ešte nesvietili. Hľadali dom s číslom 32 a ulicu... Odbočili z nerušnej, širokej ulice – do bočnej. Na chodníku pred nimi vyhupla sa postava. Drobná. Chudá. Reflektory auta ju osvetlili. Bola to dievčina s taštičkou v ruke. Nápadne vymaľovaná...
Otec sa otočil dozadu, k chlapcovi: „Opýtaj sa, kde je tá ulica!“ Zastavil vozidlo.
Dievčina sa strhla. Radostne sa naklonila k autu, ktoré zabrzdilo tesne v jej blízkosti. Oči v polotme zablýskali.
Chlapča sa pomrvilo. Otvorilo dvere na aute a vyklonilo sa: „Teta, prosím vás, kde je tu Krásna ulica?“ chlapčenský jemný hlások zazvonil ulicou.
Dievčina zostala v pomykove. Narovnala sa. Stuhla. Chvíľku mlčala. Potom ticho povedala:
„Naozaj, naozaj neviem!...“ pootočila hlavu a viac auto, a v ňom otec so synom, akoby pre ňu neexistovali.
„Oco!... Teta nevie!...“ zazvučalo opäť tichom ulice. „Ďakujem, teta!...“
Dvere na aute sa škrípavo zabuchli. Vozidlo sa pohlo.
Dievčina na rohu ulice zovrela kabelku v ruke. Prudko sa rozbehla – do tmy – námestím... Len tma videla, aká bola červená. A iba tma zacítila, ako jej myšlienkami šveholí: „Teta, ďakujem...!“
