Chvíľu sme sa hrali Letí, letí všetko letí, a potom som začala vymýšľať, akú novú hru by som vyčarila a ich ju naučila, aby sme nehrali stále to isté, už obohrané hry. Napadla ma spásonosná myšlienka. V detstve ma bratia učili hry s gombíkmi. Už som ani presne nevedela, ako sa tá hra vlastne volala. Čosi sa mi marilo, že bratia v nej spomínali aj nejakých „begov“. Menovali tak gombíky, čo ležali, tuším, po stranách stola na ktorom sa moji bračekovci hrali. A tak som zobrala škatuľu plnú gombíkov, čo som našporila za svojho päťdesiatročného manželstva, zobrala ju a položila na kuchynský stôl. To ste mali vidieť, ako sa obidve moje vtáčatká vrhli na krabicu plnú tajomného balastu. Gombíky ich úžasne vzrušili. Začali z nich vyberať tie väčšie, akože na novú hru. Horko-ťažko sme našli také veľké, ktoré by zniesli na sebe drobné ťuknutie menším gombíčkom. Nazvali sme hru Preteky. Naháňali sme gombíčky. Každá slečna mala jeden veľký a jeden malý gombík v rúčke. Ťukali s menším do väčšieho a hnali ho na koniec stola. Pretekali sa, ktorá ho tam dotlačí skôr. Chvíľu sme sa tak hrali, ale ako všetky hry, aj táto sa im prejedla. Mazali sme k inej zábave. Ako vždy skončili sme pri knižkách. Kniha džungle s Mauglim si vždy našla svoje uplatnenie. Alebo Pinnoccio s dlhým nosom. Ten vždy zabral u tej mladšej. Nevedela sa dopozerať na Pinnoccia a na jeho metrový nos. Fascinoval ju. Keď sa najedli a pomaškrtili už ich moja dcéra brala domov, aby išli načas spinkať.
To lúčenie bolo vždy perfektné. Zababušené do teplých kabátikov, čiapočiek, šálikov, že im iba očká trčali, zavesili na nás s dedkom ešte raz svoje nezábudky, bozkali nás a už s maminou vyštartovali domov.
Kývali sme im z okna na rozlúčku. Obe otáčali hlavičky k nám hore na poschodie. Div sa nezabili, lebo mamina ich už ťahala smerom k autobusu. To mávanie nemalo konca-kraja. Bolo vždy milé a pekné, ako bývalo kedysi aj u už odrastených vnukov.
O pár dní mi volala dcéra.
„Mami, poteším ťa. Dnes som konečne odniesla tú „docentskú prácu“ na fakultu... Bolo to asi šesť šalónov. Pomohol mi to odviesť autom mužíček. Zobrali sme so sebou obe deti...“
„No chvalabohu, že si to už dokončila, oco sa poteší...“
„Nie to som chcela... Prepáč, aj to, ale čo bolo pritom... Keď sme už kráčali s tými buxami, zrazu Janka zašveholí ´To ideme s tým do smetí´?“ dcéra sa začala smiať. Nevedela prestať. A ja s ňou.
Niekoľkoročná krušná práca – a do smetí... Janka bola zvyknutá, že ich nový oco podobne, ako boli zviazané „vedecké“ šalóny, zväzoval staré noviny, ktoré odhadzoval v sprievode svojich dcér do smetí. Jankina bujná fantázia zaúradovala: „Ideme to dať do smetí...!“
