V čase hospodárskej krízy, keď množstvá ich spoluobčanov strácajú zamestnanie, poctiví podnikatelia a privatizéri krachujú, rodiny sotva prežívajú a dôchodcovia, ktorým sa ušiel ešte komunistický dôchodok kolabujú materiálne a umierajú na suchoty „pravé“ aj „materiálne“, poslanci Smeru miesto služby občanom, honosne a cynicky slúžia v prvom rade sebe.
Koľko nevraživosti utržím za opísanie tejto skutočnosti? Nemyslím si ju iba, ale vyslovujem ju nahlas, lebo smerácke a koaličné nemiestne výčiny v dobe hospodárskej krízy a nedostatku financií na každom kroku pokladám, a budem pokladať, za donebavolajúci egoizmus a bezhraničné nepochopenie významu slovíčiek „sociálno“ a „sociálne“. Môžu mi stovky okiadzateľov Smeru a koaličných strán podvrhovať, že závidím kozu susedovi. Ja tú kozu nepotrebujem. Mne stačí aj kozliatko. Prežijem s kozliatkom, alebo aj bez neho, a pomôžem ešte aj tým povedľa, čo nemajú ani toľko čo ja a moja rodina. Ale táto „novo-socialistická šľachta“ bez svedomia, zábran a pochopenia, čo je to vlastne sociálne chovanie, cítenie a sociálna práca pre druhého, ma otravuje, hnevá. Kto ju konečne demaskuje tak, aby civiaci na jej skutky konečne precitli a pochopili realitu? Veď média píšu dennodenne o jej výčinoch bezuzdnosti. A dobrovoľní poddaní týchto strán, v ktorých podarení „sociálni“, socialistickí smotankári trónia na popredných miestach a sa na nich obohacujú, ich ešte volia. Skoro ich okiadzajú tymianom, aby lepšie voňali eurami z parlamentu, z euro-parlamentu. Čo pre nás títo tzv. politici vykonali? Čo záslužného? Čo konkrétneho? Cítite ich zásluhy? Vnímate výsledok ich roboty pre nás občanov? Jedine pár desiatok korún navyše pre penzistov na Vianoce je konkrétna dobrôtka, ktorá sa nám hodila ako koštialik. Čo iné? Kto sa viezol na vlne predminulou vládou dobre spevnenej ekonomiky /tým nechcem tvrdiť, že aj tá predošlá vláda bola superná!/, ktorá sa po tieto týždne devalvuje, štátna pokladňa vykráda, a robia sa dlhy, ktoré budú splácať naše deti v budúcnosti?
A „sociálna“, smerácka smotánka sa nám rehoce do smutných tvárí. Mädlí si dlane, ako nás všetkých riadne dobehla. Smeje sa do dlaní ako nadobudla ľahko eurá, majetoček pre seba. My ostatní, len zvierame svoje prázdne dlane. Len prezrite mozoľnaté dlane statočných, slušných otcov a matiek, ktorí makajú od rána do nevidíš, aby aspoň ako-tak uživili svoju rodinu. Nemajú veru toho nazvyš, aby sa pretŕčali v dostatku, ako to robia tzv. „sociálni socialisti“ vo svojich luxusných autách, jachtách /lietadlách, pozemkoch, farmách, podnikoch, hoteloch ich ďalší výtečníci v koalícii/ na celom Slovensku.
Dnes zasa zaránky čítam v SME /5.8.2009, čís.180/ vyhlásenie nášho premiéra o ľudovom ministrovi pôdohospodárstva Stanislavovi Becíkovi, že si ho chce ponechať vo vláde, „lebo nechce za ministra človeka, ktorý má vilu na Slavíne v Bratislave za 100 miliónov a pozemky, s ktorými kšeftuje“. Pekné, ušľachtilé slová adresované do davu obyčajných občanov, ktorí sa na predsedu vlády dívajú s obdivom. Slová... slová... slová... Skutek-utek!... Keby premiér to myslel vážne s tým svojím sociálnym cítením, spravodlivosťou a s pochopením ťažkého života občanov, už dávno by sa bol rozlúčil s osobami, ktoré mu nielen kazia imidž, ale sú tŕňom v oku pre všetkých slušných ľudí.
A to by mu nemala pripomínať osoba z ľudu, ktorá s ním nie je práve nadšená pre jeho neadekvátne chovanie k mnohým člobrdom, ale aj s jeho riadením vlády a „podareným“ postupom v mnohých kauzách...
Kedy konečne dostaneme za vládne kormidlo človeka-premiéra, ktorý bude schopný a ochotný ozaj pracovať pre tento národ a nebude len tárať, sľubovať to – čo nikdy nesplní?! Ktorému bude jeho česť, dôstojnosť to hlavné, čo človek v živote má?...
