A tak sa poctivo potíme, sprchujeme, namáčame do blahodárnej studenej vodičky svoje ruky až po lakte, aby sme zacítili úľavu aspoň na moment z tej neskutočnej horúčavy okolo nás.
V hlavách sa vybavujú myšlienky s túžbou byť niekde pri morskej zátoke na studenom, jemnom piesku, alebo sedieť v tôni voňavej borovice, niekde v nadmorských výškach v náručí tajomných hôr a načúvať rozšumeným smrekom.
Je nesmierne smutné, keď si uvedomíme, že nemôžeme ani jedno. Že sme odsúdení sedieť v zapečatených izbách od páľavy z ulice a robiť len to najnutnejšie, aby sme zbytočne nezaťažovali svoje oslabené organizmy, svoje chabé, neduživé telá.
A duša túži. Hlava plná rozbujdošených myšlienok nám nedá odpočinúť a čosi v nej sa vymýšľa, hľadá únik zo stereotypu našich každodenných, sivých, naraz prehorúcich dní.
A niet úniku.
Pokorne si sadáme do kresla, berieme časopis, noviny, knihu do rúk, a aspoň na chvíľu zabúdame na túžby, ktoré spaľujú naše srdcia.
Alebo vstávame k domácej práci okolo bytu, našich žalúdkov, našich naraz nepodarených tiel, čo drankajú každodennú obsluhu. Otrávene vstávame a ideme vyplniť nevyhnutné.
Aj televízia je občas východiskom z neblahej rozteplenej situácie v našich izbách, rozhorúčeného vnútra. Vnímame aspoň správy, ktoré sa sypú z debny, ktorá naraz vytrhnutá z nemoty chrlí na nás informácie. Sme vďační, aj tým, čo telegramy z haravary tam vonku, ktorá k nám preniká, posielajú a nám ju sprostredkujú pomocou éterických, čarodejných vĺn.
Občas počúvame či nezvoní telefón, zvonček na chodbových dverách, alebo sa neozve messenger na počítači. Ako na potvoru – všetko mlčí. Tí, čo by sa na druhej strane ozvali sú akurát tam – kam by sme sa my chceli dostať, keby sme mohli: na miestach, kde nás páľava okolia či duše neničí.
Z času na čas si zachytíme ruku, aby sme si počítali údery roztatáreného chorého srdca. Potom splašene vyberáme merač krvného tlaku a meriame si ho. Keď zbadáme odchýlku od normálu – stŕpneme. Zvýšime si dávku lieku a netrpezlivo, ale zmierlivo čakáme, či sa ten tlkot nášho srdca normalizuje. Sme prenesmierne šťastní, keď sa tep toho najhorúcejšieho v tele upokojí a tepe v normále.
Niekedy, keď sa nám pošťastí vyberieme sa namáhavo na cestu na nákup, do kostola, alebo čo nie je až také šťastíčko, k lekárovi. Pri prvých krokoch však to šťastie sklapne, lebo ak sme si hneď pri východe z našej ponorkovej zóny slastne vydýchli, hneď krivíme tvár, lebo každým pohybom, tým najpomalejším krôčikom, prepadnú nás bolesti rinúce sa z kolien, zo stehien, kde neposlušné svaly, kosti, chrupavky, už dávno vypovedali službu. Trápia nás bodavými či rezavými šípmi utrpenia. A tak sme nakoniec radi, keď sme opäť v náruči ponorky-domova.
Ani sa nenazdáme, a ako vždy a všetko v našom veku uteká, ubieha, stráca sa – nadíde večer a my sa pripravujeme na odpočinok. Vyzrieme ešte na rozžiarený mesiac tam von za oknom, ktorého lúče nás zasa akosi rozrušia. Tešia krásou, ale znepokojujú. Myslíme na mladosť, a na to, ako sme lúče studenej vesmírnej gule milovali, keď sme sa prechádzali so svojimi láskami vo vlahe či spare prežitých liet.
Privierame okno, aby sa tá spara letnej noci nedostávala priamo k nám, k nášmu srdcu.
Položíme sa do teplej postele, hoci ju nik nezateplil a ležíme s otvorenými očami.
Spara leta nám nedá zaspať. Ani spara duše, ktorá nie a nie prestať, hoci sme starí, opotrebovaní, vyschnutí a nevládni: chorí starci.
