Akoby starec mal orlie krídla. Zdravé, mohutné. A dokázal ešte lietať v závratných výškach. Huňaté perie je nevypĺznuté, nevypadané, funguje perfektne. Oči má bystré stále ako jastrab. Vidí všetko, čo sa deje pri ňom, aj v diaľke.
Rezko si kráča a skáče ako dvanástorák a opatruje si svoje rodinné stádo, akoby sa nechumelilo. Je krásavec, stále atraktívny, žiadaný, slovom - sexi.
A jeho partnerka? Ak je popri jeho boku? Predstavuje sa ako schopná vrtká rybička, ktorá dokáže ešte stále vypáliť rybník a vyskakovať nad jeho hladinu, ako tá najschopnejšia mladá kosť. Aké probémy? Nemá!
Tak. Skončili sme náročnú rekapituláciu celoslovenskej billboardovej excelentnej exkurzie o starých občanoch...
Aká je však sivá skutočnosť starúchov tackajúcich sa po chodníkoch pod billboardmi, hlásajúcimi krásnu aktívnu starobu? Ocitáme sa na holej zemi, v prachu cesty, domova, v hospici, nemocnici, ústave. A sme na pravom, hlboko a bolestne reálnom ťažkom, pochmúrnom mieste. Žiadne slnko, svetlo nádeje. Len hromada nesmierneho utrpenia, beznádeje, bezvýchodiska, zúfalstva. Iba sem-tam akoby zázrakom oáza, ako-takej nádeje, pokoja, zmierenia s danou realitou. Tupá rezignácia, uspokojenie. Stotožnenie sa s nemenným stavom.
V nedeľné, povianočné ráno ponáhľala som sa do kostola, do ktorého ma mali odviezť syn s nevestou. Bola som už nachystaná, len som čakala na ich avízo od brány domu, aby som výťahom zišla k nim dolu. Vtom zadrnčal telefón. Netrpezlivo, pre nedostatok času, som k nemu pristúpila a zodvihla slúchadlo. „Prosím?…“ prihlásila som sa.
V telefóne sa ozval depresívny, pokorný, lámavý akoby plačlivý hlas: “Prepáčte, že vás vyrušujem… Chcem sa vám poďakovať za vianočný vinš… Ja som už nepísal nikomu… Som v ústave… Už sa nemôžem ani hýbať… som na vozíčku, sem-tam sa posúvam s barlami…“
Hlas známeho, vychyteného umelca znel slabúčko, bolestne. Nechcelo sa mi veriť, že volá niekde zdiaľky od môjho i jeho milovaného mesta. Niekde zo zariadenia pre prestárnutých, lebo sa musí niekto stále o neho starať. Jeho blízki sú zamestnaní, nemajú čas. Čo je to pre osobnosť so zdravou inteligentnou hlavou za utrpenie byť medzi spolubývajúcimi, ktorým to v hlavách už škrípe? Zotrvávať tam, kde je množstvo utrpenia, bolestí, beznádeje? Ako sa môže cítiť orol so zlomenými krídlami, pripútaný beznádejne k studenej zemi s myšlienkou, že nemôže vyletieť do výšin?…
A večer opäť telefonát od príbuznej. Starkej. Ako bola na Štedrý večer sama. Nechcela ísť k nikomu, lebo vraj by tú návštevu nezvládla. Plač. Skoromútenosť.
Rodina sklame? Občas ani nie.V mnohých prípadoch sú starci a stareny s dochrámanými krídlami neskutočne tvrdohlaví, svojhlaví, nedá sa s nimi pohnúť. Treba ich nechať tak? Treba ich nechať božekať žalostne vo svojich opustených, ľadových, tmavých hniezdach? Netreba stále niečo vymýšľať, ako ich udržiavať pri slušnom živote? Aby im do neho vošlo trochu slnka, alebo aspoň pár jeho lúčov? Alebo sa bezbrehovo hráme na dobre fungujúcu farmu, alebo Zoo starcov a stareniek, ktorým je sveta žiť?
Realita? Opustenosť, samota, beznádej, choroby, preležaniny, smútok, žobračenkové penzie, vypočítané z výplat z čias socializmu, a želanie, čo najskôr prekopŕcnuť sa na druhý breh. Zavrieť oči, nevidieť, nepočuť…
Kde sú tí starí, čo milujú život? Ktorým je vzácna každá minútka dňa, ktorí dýchajú, vidia jeho krásu, modrosť oblohy, nadšení sú nádherným búrlivým lejakom, roztancovaným víchrom, milujú jeseň, zimu, leto, jar a ich striedanie?
Urobíme niečo, aby naši starci nezamdlievali, nechceli sa pominúť čo najskôr? Billboardy klamstva strhneme? Vytasíme konečne a hlučne obnaženú pravdu? Je nemilosrdná, ťažká, ale presná… S pravdou sa dá narábať… S klamstvom nie… To treba len odšmariť! Mali by sme pootvárať okná a brány starých, chorých, nevládnych starcov a stareniek a vliať im do domovov - svetlo, jas a pohodu.
