Kedysi sme sa stretali a nechtiac narážali do seba vo dverách výťahu a zdržiavali sa v „súdružskom“ rozhovore o tom alebo onom. Postávali sme pred bránou domu, kde sme riešili možné i nemožné veci: problémy domáceho i vonkajšieho sveta. Poznali sme sa ako rodina. Každý vedel skoro všetko jeden o druhom. Načúvali sme kriku u jednotlivého suseda, štabarc a vresk rodičov na deti, rázne papuľovanie ich ratolestí, tresk dverí, ktoré práve s dôrazom zacapil za sebou od jedu otec, mater, alebo ich potomkovia, keď napaprčení odchádzali z domova, v ktorom momentálne nenašli porozumenie. Spolucítili sme s nešťastníkmi, ktorí boli nemiestnym spôsobom zdevastovaní svojimi partnermi. Pomáhali sme susedom, ktorí to vekovo nezvládali. Odniesť im nákup, alebo vypomôcť, keď nejaký fyzický výkon bol nad ich sily, napríklad, keď sa zatopili pivnice prietržou mračien. Pomohlo sa im vymetať vodu z priestorov, kde si odkladali na zimu zemiačky, či niečo iné zo svojich tajomných záhradiek, ktoré sme tušili, ale nepoznali.
Zostanú v nás navždy ako pamiatka – nápisy, lajstre vo výťahu, sťažnosti na tajomného škodcu, previnilca, ktorý znešváril výťah a nedal ho do poriadku a sused musel šliapať po kadejakej nepleche. Pamätné budú odpovede na výčitky, že sa kŕmia holúbätá suchým chlebom, ktorý padá na kvety v oknách. Dialo sa to zásluhou obyvateľky najvyššieho poschodia, milovníčky kŕmenia týchto nenažratých operencov. Holuby cápali po jemnučkých rastlinkách. Majitelia sa rozčuľovali nad ničením utešeného kvetonosného pokladu, vďaka dobromyseľnej starkej. Keď sa jej to viackrát vytýkalo, napísala na veľký papier, nalepený vo výťahu: „Ten kto nemá rád vtáčiky – je zlý človek!“ Dobrá babenka! Nepochopila, že síce milujeme jej holúbky, ale že nám vtáčí pahltníci, valcujú nami ťažko dopestované kvety. Takýchto diskusií, odkazov a odpovedí v starom, ale zatiaľ dobrom výťahu, bolo neúrekom. I kresieb a čarbaníc po stenách schodiska, kde zurvalci-tínedžeri vypisovali odkazy nemravné i mravné obyvateľom nášho sídla.
Mnohých nájomníkov štvali nehorázni chovatelia psíkov, ktorých miláčikovia nechávali po sebe stopy nehanebných činov. Po čase sa síce tento stav zlepšil, ale z času na čas sa opäť odohral na roztrpčenosť čistotných a poriadnych.
Nehádalo sa, neubližovalo sa. Pamätá sa len na haravaru, keď domová správa domu vyvalila všetkým katastrofálne nedoplatky za byt, vodu, teplo. Bola že to búrka po schodisku. Zvonilo sa od jedných dverí k druhým. Rozčuľovalo sa, radilo, čo podniknúť, aby sa cifry nedoplatkov nivelizovali...
Ešte kadečo sa dialo v našom tehlovom domisku. Bývalo sa, dralo sa životom celkom obstojne.
Dnes je barak vynovený, opravený, vymaľovaný. Ale je v ňom ticho, akoby bez života. Občas stretnete suseda v maratónskom behu, susedu s paličkou v ruke, nejakého podnájomníka o ktorom nič neviete, a ktorý ledva pozdraví či odzdraví. Uzriete mladú maminu s uplakaným drobcom, ktorá je čerstvo pečená nájomníčka, nepoznáte ju. Ticho domu prezrádza pokoj v bytoch?... Ktovie, čo sa, napriek tomu zdanlivému tichu, za zatvorenými dverami bytov deje...
Ráno som si išla kúpiť chlieb a mlieko do našej sídliskovej cenovo príšerne drahej samoobsluhy potravín. Otvorila som vchodové dvere do ticha schodiska. Vtom zaznelo z horného poschodia hlasno-zvučné, nádherné lastovičie štebotanie. Na milý štebot odpovedal mužný hlas otca a jemný hlas mamy. Dvaja drobčekovia sa prekonávali v šturme dialógu. Bola to nádherná ranná pieseň, ktorá mnou pohla. Usmiala som sa. Zdalo sa mi, že slnko, ktoré v to ráno svietilo ozaj žiarivo, ako by chcelo potvrdiť, že nastávajúca zima ho nezdolá a nezaženie do autu, prichodilo mi neprekonateľne prenádherné. Vtedy som náhle pochopila, čo nášmu starnúcemu schodisku, nášmu tichému domu chýba – viac detí...
