Je koniec januára. Zobudila som sa v nedeľu ráno trochu neskôr ako zvyčajne. Ešte rozospatá vyťahovala som garniže na oknách, aby som vpustila do izby jas dňa. Vedľajšie stavenisko búrilo. Vysoký žeriav síce akože pokojne čnel, ale jeho istá časť sa hompáľala divo v poryvoch silného vetra. Nejaké kusy plachiet lietali vzduchom a mala som strach, že ich doveje až k našim oknám a na našu ulicu. Zatiaľ však bezpečne poletovali len vo vykopanej desať metrovej jame. Slnko trčalo v hmle. Pobadala som lesk zo zamrznutých kaluží a uvedomila som si, že musí riadne trieskať mráz. Tak zima, a riadna je vonku, podumala som, a rozmýšľala, či sa pustím v tento nedeľný deň na špacírku s mojimi boľavými krížami a kolenami.
V premýšľaní som sa prerušila, keď som na hlavnej ceste, ktorá vedie popri nás, a hádam je najfrekventovanejšou v meste, zbadala v jej strede váľať sa obrovské čudo. Pána, asi nejaký bal drôtu z tej strašidelnej stavby, čo nás ničí už pol roka, a nemá konca jej dokončenie? Je to drôt na nejaký plot? Je?... Vyvaľovala som oči, aby som spoznala, čo je to za prekážku na šedivej ceste. Množstvá áut tento kusisko čohosi obchádzalo. Nekonečné množstvá. Aj autobusy, autobusári.
Naraz som pochopila: bol to obrovský vianočný stromisko, asi odfúknutý od kontajnera do stredu ulice. A nikoho nebolo, kto by túto prekážku na bezprekážkovú jazdu autom odstránil. Chvíľu som čakala čo bude. Ešte v pyžame, nechcelo sa mi obliekať a do tej zimy ísť a mocovať sa so stromiskom. Nemám ani silu, aby som ho zo stredu cesty odvliekla. Dúfala som, verila som, že sa hádam nejaký „psíčkar“ pristaví, a to, čo krášlilo kedysi niečí príbytok dá tam, kam patrí v tento nevľúdny čas. Mýlila som sa. Stromček ležal opustený napospas.
Znervoznelá som rozmýšľala, či mám niekoho poprosiť, aby stromček odsunul, alebo či zavolať bezpečnosť. Ale nie je to na smiech, volať policajtov, keď v sídlisku býva množstvo mladých zdravých mužov, chalanov, ktorí môžu toto čudo odstrániť a zabrániť možno nehode?...
A autá sa valili. Šoféri veľkou okľukou obchádzali stromček. Sem-tam sa asi priťažký posunul o nejaký ten malý cól. Vetrisko nemilosrdne dulo, burácalo.
Až naraz... Predsa. Nejaké auto pribrzdilo. Mladý muž rýchlo vybehol z auta, zobral stromisko za krk a potiahol na okraj chodníka ulice. Konečne. V duchu som blahorečila a ďakovala šoférovi, ktorý pochopil, čo má robiť. Jeho pracovný čas upratania trval niekoľko sekúnd. A nešťastiu, ktoré mohlo, ale aj nemuselo vzniknúť – zabránil.
Touto cestou, ak toto bude nejakou šťastnou náhodou čítať, mu zo srdca ďakujem: za občiansku slušnosť a nelenivosť. Čo si mám myslieť o tých množstvách jazdy chtivých vodičov-šoférov, čo fujazdili bez slušnosti a ohľadu na iných?...
