Nebolo jej už. Ani jej štebotu, čipernosti. Keď hocikto z nás pristúpil ku klietke, alebo len otváral dvere, či zahrkotal kľúčom v zámku na chodbových dverách, vítala, prihovárala sa, smútila i tešila sa s nami. Malá, ružovo-zelená rosela – papagájik. Zžila sa s nami i my s ňou. A už nebola. Srdiečko jej dotĺklo. Kút v izbe, kde kedysi pobývala, civel prázdnom a pôsobil nepríjemne. Chýbala. Malé božie stvorenie umĺklo.
Zazvonili. V to ráno.
„Dobré ráno!...“ privítala som syna s vnučkou. „Rikina nám uhynula...“ vyhŕkla som hneď, keď zastali vo dverách.
„Ááále...“ prekvapil sa syn, ktorý mi Rikinu kedysi, ešte ako chlapča, kúpil na narodeniny, aby som vraj nebola smutná, a aby ma vraj zelené, upišťané čudo rozveselovalo.
„Veru... našla som ju mŕtvu v hniezde... Dobrá mamka bola. Pamätáte sa, ako bránila svoje hniezdo, len čo ste sa priblížili ku klietke kde mala, a často, vajíčka? Ako z neho vyštartovala proti vám, aby vám zabránila čo len sa ho dotknúť?...“
„Ozaj, mami...“ na synovi som pobadala závan smútku.
„Babi, naozaj Rikinky už niet?“ ozvala sa zarazená vnučka.
„Veru, Katuška, veru, už nie je,“ vyriekla som.
Potichu som začala vnúča vyzliekať. Syn sa pobral podchvíľou do práce.
Deň sa akosi ťažko predieral k poludniu. Hodina za hodinou sa poberala ťažkopádne. Medzi prácou v kuchyni, zabehla som dohliadnuť k vnučke, ktorá sa potichu hrala v izbe.
„Smutno ti je, Katka, za Rikinou?“ opýtala som sa. „Mne je. A veľmi...“
„Áno, babi!... Ale nebuď smutná... Prestaň ju spomínať!...Nehovor už o Rikine!... Veď povedz, bolo by lepšie, keby si zomrela ty alebo dedko?... Veď je u Ježiška... a spieva mu...“ vyčítavo sa na mňa pozrela.
Zapichla do mňa úprimnosť a jednoduchosť jej konštatácie. Márnosť šedivá! Tú samozrejmosť prijatia faktu smrti v živote, muselo mi predviesť drobné, neskúsené stvoreniatko. Už budem ticho. Už nevypoviem slová trpkosti za kamarátkou, ktorá bola potechou v mojich smútkoch... „Však je u Ježiška... a spieva mu!“
Pomstychtivý?!
Cestovali sme z Čalova, kde môj muž ambuloval. Vždy som zobrala niektoré vnúča s nami, aby som odbremenila ich maminu, aspoň na pár hodín, vždy vtedy, keď bolo pekne. Čakala som v peknom kúpeľnom parku s malým loptošom na dedka, kým skončí ambulanciu. Užívala som si s ním veľa zábavy, ale aj „potiaží“. Mali sme so sebou Jakuba. Mal asi tri roky. Hneval. Dedko stratil nervy. Čo-to mu vyčítal.
Jakubko sa zaškaredil. Mrzelo ho, že mu deduško dohovára. Hnevlivo, nešťastne vyhŕkol:
„Dedo, ty si Železník!“
Obaja sme sa rozosmiali. Nemohli sme prestať. V tom momente, ako slovo-meno „Železník“ vypovedal, pochopili sme, po kom vnúčik starého otca pomenoval. Železník bol najhorší z troch obrov z jednej rozprávky na páske, ktorú sme mu po ceste s autom neraz prehrávali, aby sme ho zabavili.
