Možno najprv krátko napíšem, kto som. Bol som na tomto blogu babkiným tieňom, šedou eminenciou. Človekom, ktorý každý každučičký blog zavesil na túto stránku. Nie že by to babka nebola bývala zvládla sama. Z počiatku sa toho síce bála, neskôr však bola už veľmi zbehlá. Pre mňa to však nebola starosť - naopak, veľká radosť a tajné potešenie. Byť prvým kto číta jej príbehy a poviedky. A sám som býval aktérom niektorých z nich, som totiž babkin najstarší vnuk, Jakub. A bola to práve ona, ktorej prianím bolo, aby som napísal týchto pár riadkov.
Bolo pre mňa úžasnou skúsenosťou vidieť, ako starý človek dokáže vďaka takému nástroju ako je blog, získať krídla. Pre babku to boli dvere do veľkého sveta. Možnosť byť spisovateľkou, tak ako vždy túžila, ale za starého režimu jej to nebolo dožičené... Možnosť osloviť neskutočné množstvo ľudí.
Zároveň to bol pre ňu i nástroj, ako sa zmieriť s príkoriami staroby, zdravotnými ťažkostami i ranami osudu. Nástroj vyrovnať sa s tak ťažkou životnou situáciou, ako je smrť manžela. Jej slová po tejto udalosti sa často dali porovnať s veršami francúzských básnikov... A teraz, budú to tri roky a niečo viac, sa babka vracia k tomu, kto ju už tak dlho čaká. Na jej druhý sobáš s tým, koho tak milovala.
Tento článok by sa mohol zdať smutný. Po babinke tu ostáva veľké prázdno, ktoré bude možné len ťažko vyplniť. Predsa však, nedá mi a slzy mi nedokážu vojsť do očí. Pretože tak krásny, naplnený, ľudský život, aký mala babka, prežil málokto. Odišla v pokoji, obklopená tými najbližšími, zmierená s osudom, ľuďmi i s Bohom, do ktorého rúk vždy vkladala svoj život. A žije stále medzi nami, prostredníctvom jej detí, jej vnúčat a pravnúčat, jej poviedok a jej príbehov. To je niečo, čo nám nikto nedokáže vziať.
Býval som jej tieňom, ona však je už teraz na ceste do Svetla...
S babkou sa rozlúčime tento utorok 9.6.2015 o 9:00 vo farskom kostole Panny Márie Pomocnice Kresťanov na Miletičovej ul. v Bratislave. Pohreb sa uskutoční priamo pri hrobe o 11. hodine na Martinskom cintoríne.
