Dnes pozerám na svojich kolegov v rokoch s porozumením, občas s radosťou, niekedy so súcitom. Vidím dvojice, ktoré sa držia nežne za ruku a pomalým krokom kráčajú tápavo po uliciach miest i dedín. Pozerám na starcov a stareny, ktorí sa opustení šmatlajú v obchodoch či inde. Všímam si deduškov a babičky, bystrých ako bažantov a prepeličky, ktorým neprekáža skoro nič a zdolajú aj breh či tatranský kopec. Pozorujem dedov, ktorí sú vtipní a žonglujú so žartíkmi ako s pomarančami. Niekedy sú milí, hlavne pre náhodných divákov a poslucháčov. Domáci ale, niekedy, počúvajú ich „blbostičky“ od rána do večera. Potom tie príliš vtipné sentencie, inokedy také briskné a brilantné, umierajú na to príliš. Počúvam babinky, ktoré sú múdre ako Vasilisy Premúdre, vyžarujúce pokoj. Ten prechádza na prísediacich a robí ich lepšími, chápavejšími k iným. Občas obdivujem starých, občas závidím starčekom, občas ľutujem dedenkov a babenky, súcitím s nimi, a občas veru mi vybehne aj slzička nad bezmocnosťou a úbohosťou staroby. Väčšinou, keď zakotvím v nemocnici a vidím ich odkázanosť na pomoc od iných, nie od svojich blízkych.
A tak si pomyslím znovu a občas, či je tá staroba taká polahodná, keď sa o nej spieva, aká je krásna. Je krásnou, keď človek je fit, zdravý a nemá starosti s behaním po lekároch. Dá sa vydržať, keď je človek na ňu pripravený, keď ju prijal s pokorou a odovzdane. Beda tomu, kto ju preklína, nevie sa s ňou zmieriť, a podarene proti nej bojuje na všetkých frontoch: v móde, v zdraví, vo výkonoch, a ešte v kadečom inom. Je smiešna babka, ktorá sa oblieka ako pätnásťročná. Tak isto dedulo, ktorý hrá fešulína a hrá sa furtom-furt na dobyvateľa sŕdc krásnych žien. Je podarené, ako sa niektorí starci menia v zlostných frflošov, ktorí neznášajú nikoho okolo seba. Tak isto ich náprotivky na frflošky a neznesiteľné babuľky. Vidno to všade tam, kde sa zhromažďuje množstvo ich spoluobčanov v mladšom veku. Tiež je pravdou, že mi je neraz nanič, keď vidím mladú krv ako opovržlivo, hnevlivo pozerá očami, prebodáva starecké roztrasené, nemotorné ruky pri pokladniach, keď vyberajú drobné, neznáme a nečitateľné slabším zrakom, nové mince-centíky. Tá úžasná mladická nervozita pre stareckú nemohúcnosť. Vždy si pomyslím: mladý muž, žienka, aj vy budete starí... A potom, čo bude potom?...
Znesiteľná je staroba pokorou, zmierená so všetkou jej ťažobou, krutosťou, bolesťou, utrpením. Nimi je hlavne staroba preniknutá. Je prešpikovaná v opotrebovaných, neraz ťažkou robotou zničených telách, našich mám a otcov. Ako málo je výnimiek, že sú naši starkí zdraví, jarí a výkonní ešte vo vysokom veku. Média ako hlasné trúby rozhlasujú paroly, aká je staroba perfektná. Rozchyruje sa zo všetkých strán: tá staroba, pozrite sa, je fajnová... Je to pravdou, ozajstnou pravdou?... Stačí sa mrknúť hocikde do domovov, penziónov, geriatrií, odložisiek pre starých, nepotrebných outsiderov. Stačí mať otvorené oči a poriadne sa pozerať okolo seba s porozumením pre starecký vek.
Milujem mladé ženy, ktoré s nehou kráčajú popri svojich starnúcich mamkách pri prechádzkach s nimi, pri chôdzi k lekárovi, či nakúpiť, alebo do kostolov. Je prenádherne všimnúť si, ako mladý človek pomôže trasúcej sa, vyplašenej babičke prejsť na druhú stranu ulice. Nájdu sa samaritáni, láskaví jedinci, ktorí majú srdce, cit a pochopenie. Ale množstvo nahliacich sa, nervóznych ľudí by tie chradnúce postavičky najradšej navždy odsunuli na vedľajšiu koľaj, aby im neprekážali v ich hrmotnom, cynickom, egoistickom neustálom hnaní sa vopred za neurčitým cieľom života. Porozumenie, láska, neha? Kdežeby. Dnešný svet je tvrdý, odľudštený. Ten nepotrebuje zastaviť sa, pomôcť, zvnútorniť sa. Ženieme sa – kam?...
Už chápem, prečo je ráno všade veľa starých ľudí. Po kostoloch, v obchodoch, vonku. Nemôžu mnohí z nich spávať. Pre myšlienky, čo bude? Ako bude? A ako skončia?... Nemôžu spať pre bolesti duše i tela?... Nemôžu spať pre neistotu, čo v nich vŕta?... Iba niektorí z nich sa oddajú do náručia Boha, v ktorého veria. Tým sa potom počas dňa, či raňajšieho alebo nočného bdenia, pouľaví. Vprúdi im do vnútra pokoj. Ale to, že už nemôžu plánovať, ani snívať do nasledujúcich dní a hodín, ich zdvíha z postelí v hociktorom čase, plní smútkom i ľútosťou. Načúvajú tikotu hodín. Snažia sa uchopiť teraz, hneď, z unikajúceho žitia ako-takú dobrotu či peknotu. To žitie ich bolí, trápi, znepokojuje. Ale je v ňom predsa len, niečo také úžasne krásne, čo si predtým nikdy nevšimli, nikdy nepostrehli.
Tak čo staroba? Si pekná? Tak čo, stojí zato dožiť sa šedín a neistého kroku?...
