Neviem, či sa rozpúta vzájomná búrka osočovaní, výkrikov, bleskov /na svojich sokov/ v boxersko-politickom ringu. Ale keby sa aj, množstvo voličov-občanov už vie: skaderuka-skadenoha. Každý viac-menej pozná toho svojho politika, síce nie celkom orechového, ale takého, ktorému aspoň trošku dôveruje, vie, že nie je korupčník, zlodej, mafián. Práve naopak, javí sa mu ako slušný človek, ktorý sa snaží, snažil, aj keď mu to snaženie veľmi v minulosti nevyšlo. Predsa sme len ľudia, a nie rodení svätí s gloriolou nad hlavou. Chce to pochopenie pre druhého, chce to pozornosť od nás, že ten sa aspoň snažil. Rozhodne musíme odmietať politikov, ktorým v prvom rade išlo o seba, o svoje plné vrecká, ktoré plnili až do tretieho kolena svojim.
Odsuňme zo zorného pola frázistov, populistov, špekulantov, ktorí o politiku nikdy ani nečuchli, z čista jasna sa objavia na politickom poli, aby na ňom mohli lepšie siahnuť na posty, získať pre seba a pre svojich moc, zákazky, svetlo rámp, pozornosť davu. Keď už majú všetko, peňazí ako pliev, pichnú sa do politiky, lebo chcú ešte viac. A občan naletí na usmievavú, známu tvár zo smotánky, dobre upravenú, decentnú, v bielom golieri, ktorý sa belie doďaleka. A už budúci tiež politik, sedí v prvej rade pred mikrofónom, občas mlčí, len sa vytŕča, je v pozore, a keď nemlčí sľubuje. Čo splní? Pre seba svoje plány?
Nedajme sa obalamutiť pred konečným vhadzovaním svojich hlasovacích lístkov. Voľme tých, síce napohľad nie práve najkrajších a sympatických, ale statočných. Aj keď ich býva, bohužiaľ, sedem. Niekedy, aj tých sedem statočných postačí, aby vyhnali z významných postov tých, ktorí si ich nezaslúžia, a ktoré im neprináležia...






