Keď sa blížila noc pobral sa Lukáš spať. Vybral si posteľ, ktorá mu najviac vyhovovala a zaľahol. Keď som pozerala so Samom a s dedkom v televízii Hríba a jeho reláciu Pod lampou otvorili sa dvere a v nich sa objavil rozospatý Lukáš.
„Čo je Lukáško?... Ruší ťa televízia... Prečo ešte nespíš?“ zhrozila som sa, že chlapčisko ešte nespí v takom neskorom čase.
„Babi, nemôžem zaspať,“ ľútostivo sa posťažoval.
„Tak poď, idem si k tebe sadnúť, možno zaspinkáš!“
Rozlúčila som sa so svojou obľúbenou reláciou a šuchtala som sa k Lukáškovej postieľke. Lukáš sa roztrpčene položil do perín, vrtel sa. Nemohol stále nijakovsky nijako zaspať. Nepomáhalo ani to, že som si k nemu prisadla na peľasť postele, chytila za rúčku a mu ju pohládzala. Pokúsila som sa ešte chladom z vonku zlepšiť situáciu v izbe. Otvorila som dokorán dvere na balkóne, aby čerstvý vzduch vletel k Lukášovi. Akoby nič nepomáhalo. Chlapča sa len unaveno prehadzovalo. Začala som sa potichu modliť k jeho Anjelovi strážnemu, aby drobcovi vyprosil konečne dobrý, pokojný spánok.
Chvíľu som drvolila modlitbu, keď sa tichom temnej izby ozvalo:
„Keby som bol doma...“
Ten túžobný povzdych ma zaškrel. Kvôli malému šibalovi, ktorý bez mamky a svojej postieľky doma, nemohol zaspať.
„Neboj, Lukáško, o chvíľu zaspinkáš a raz-dva tu bude mamina...“
Z vankúša sa ozval hlboký povzdych. Lukáš sa otočil na bok, zamrvil, pohniezdil a o pár minút pokojne zachrapkal.
Na druhý deň ráno viezol dedko Lukáša a Sama do školy. S malým incidentom. Nejaký dobrodinec zablokoval dedove auto. Dedko nemohol z parkoviska vyjsť. Vytruboval ostošesť, až sa milý pán vodič doterigal a preparkoval zle postavené auto, ktoré prekážalo vo výjazde z dvora. Trdielko šoférisko... Konečne sa pohli do školy. Tŕpla som, že zmeškajú.
Keď sa dedko vrátil mal ústa od ucha k uchu.
„Čo je?... Čo si taký vysmiaty?“ nevydržala som. Chcela som sa dozvedieť, čo tak dedovi zlepšilo náladu po takom nepríjemnom začiatku dňa.
„Ale prosím ťa... ten Lukáš je podarený... Vieš čo si zašomral, keď vystupoval z auta pred školou?“
„Čo... Hádam sa mu niečo u nás nepáčilo?“ zľakla som sa.
„Kdežeby... Zašomral si, že koniec môjmu trápeniu!“
„Prosím ťa vysvetli mi - akému trápeniu...?“
„A ja som sa ho to opýtal... Povedal mi, že koniec trápeniu od Sama, že ho terorizuje... Po škole, poobede, príde z Brna Jakub a ten je už fajn... Rozumieš?“
Začala som sa smiať. Nad „stýraným“ chudákom, trpiteľom. Samo je poriadny. Chce Lukáša stále vychovávať. Za neprítomnosti rodičov mal ho tvrdo pod palcom. Brat-vysokoškolák z Brna, ktorý chodil domov zriedkavo a kadečo Lukášovi prepáčil a bol k nemu trpezlivejší, milosrdnejší mal u Lukáška navrch...
