Zato pri semaforoch na vozovke zastavujú hŕby áut i tak. Len nejako tichšie ako cez obed a vo večerných a nočných hodinách. Svieti autám červená. Stoja chvíľu onemené, strnulé. Medzi ne kráča a s napriahnutou rukou núka mládenec kyticu ruží. Ľavou rukou zviera k hrudi ďalšie. Na chodníku stojí osamotené vedro s vodou a v ňom ponorená záplava nachovej nádhery.
Svetlá semaforu blikajú. Čierne AVANTI sa mihá. Motory štartujú. Autá ani šibnuté čarovným prútikom vystrelia do križovatky. Chlapec s plnou náručou sviežich ruží stojí meravo na opustenej vozovke. Potom sa spamätá a kráča ku chodníku. Ponorí na moment kytice do vedra. Ruky spúšťa pozdĺž tela a nemo sa díva za miznúcimi autami. Jeho tvár prezrádza skormútenosť.
Ku semaforom sa rútia ďalšie vozidlá. Mladík nemá času meniť výraz tváre. Skláňa sa nad vedro a znovu vyberá zamatové, bordové ruže. Kráča pomedzi prichádzajúce autá, napriamuje, vystiera ruku...
...a nad vôňou červene, červenie sa aj jeho skormútená tvár. Odmietli ho...
Čo nevidieť nastane spara. Ruže povädnú. Skormútenosť tváre chlapca - nie. Nič zatiaľ nepredal.
