Vošli sme do dvier izby. Pred nami sa naskytol obrázok, na aký sme v tomto vždy pustom a mĺkvom byte neboli zvyknutí, a ešte taký nevideli. Zať stál nad dvoma dievčatkami, ktoré boli „nasáčkované“ v ikeackej veľkej modrej taške a hojdal s nimi ostošesť. Detiská šťastím pišťali. Úsmevčeky mali od ucha k uchu.
Keď nás trio zaregistrovalo, zať prestal s kývaním ratolestí a štyri rozžiarené očká nás čítali so zaujatím. Danka mala pršteky pri ústočkách a Janka len očila, očila s očkami rozšírenými dokorán.
„Ahojte, žabky...!“ prihovorila som sa im, pohladila po čiernych vláskoch. Mlčali, len si nás oboch ustavične prezerali.
Po chvíľočke sa ozvala najmenšia. „Ako sa voláš?“ ukázala na mňa prštekom, ktorý vytrčila z tesnej tašky, v ktorej ešte stále sedela spolu so sestričkou.
„Ja som babka Magda... a toto je dedko Vilo,“ predstavila som nás malému zvedavcovi.
Neprestajne si nás okukávali, šacovali.
„Tak... kto som, už viete?“ obrátila som sa k nim s úsmevom.
„Babka Majda...“ zašveholila energická Janka.
„Tak to je výborné... tak už viete, kto som... Danka, Janka, tento tu je kto?“ dala som opäť otázku, teraz už obidvom.
„Dedo Vilo!“ zborovo odpovedali. Už sa usmievali.
Menšia už pomaly strácala zábrany, ale väčšia sa držala, hoci v taške, akoby v ústraní.
„Poď, Daninka, niečo ti ukážem...“ vábila som staršiu, aby som ju dostala z tašky von. Zachytila som jej ručičku, na dlaň začala maľovať hru: „Krížom-krážom, lakťom, prstom, plesk!“... Danka na mňa prekvapene upierala očká, až sa mi z toho priameho belasého pohľadu zatočila hlava. Janka sedela v taške a sa len prizerala.
Keď som skončila s hrou, na Dankinej tváričke sa roztiahol nádherný milý úsmev. Zvolala:
„Ešte...!“
Vymýšľala som všetky možné finty, ktoré som používala pri hre s mojimi trinástimi vnukmi a vnučkami, keď boli malí a malé: „Takto idú veľkí páni, takto idú husári... Kvá, kvá kvačica, čierna biela slepica, pod stolom sú drobce, kura vodu slopce...“ nebolo toho konca-kraja. Danka sa smiala, pozerala na mňa milo, uvoľnene, ako na svoju dávnu známu.
Potom som sa zbadala, začala si všímať Janku, ktorá len zvedavo hľadela a čušala v modrom väzení tašky. „Jani, a tento krokodíl už má meno, čo ti kúpila...“ prerušila som sa a rýchlo opravila, „čo si dostala?... Ako sa volá?“ Nevedela som, ako mám dcéru Katku pomenovať. Malá vyliezla z tašky a stala si vedľa mňa. Bola tíško, len prštek mala oprený o líčko tesne nad perou.
„Bude sa volať Ďuro... Dobre?“ pozerala som uprene malej do očiek, ktoré ma neuveriteľne skúmali.
„Nie...“ naraz sa z nej dostalo.
„Tak ako?... Ako sa bude volať krokodíl, čo preplával veľký Níl?...“ hlas som menila ako herečka. „Dáme mu meno Mišo?... Dobre?“ Čakala som na odpoveď.
Čierna brčkavá hlavička sa na mňa vytočila a energicky zavelila: „Mišo... Mišo!“ a prudko, razantne drcla do krokodíla prstom.
„Miško je dobrý, treba ho pohladkať, nie pichať alebo búchať... Keď bude zlý, potom mu treba pohroziť, aby bol dobrý, ale teraz ho treba pohladkať, lebo je dobručký ako vy dve...“
Vtom aj Danka sa vykĺzla zo splasnutého taštiska.
Obe deťúrence si už hoveli vedľa mňa na pohovke, na ktorú som si medzičasom sadla, a len počúvali a usmievali sa.
Naraz len Janka roztiahla pršteky a krokodíla pohladila.
„No vidíš, to je dobre pohladiť Miška, keď je dobrý,“ pochválila som ju.
Malá sa rozrečnila. Podala mi ďalšiu hračku. Hrošíka.
„A ten sa ako volá?“ opýtala som sa.
Ticho.
„Ahaáá, tak tiež nemá meno... Tak ho budme volať Miki... Dobre...?“
Malá teraz neodpovedala. Ale bolo vidno, že je s menom spokojná. Zobrala hrocha, aj krokodíla čo preplával veľký Níl pod pazušky a vrhla sa smerom k môjmu zaťovi. Vtom sa otočila. Pozrela sa uprene na dedka Vila. „Ty si starý dedo...“ otvorene mu vychrstla do tváre, keď si dopodrobna preskúmala jeho šediny.
Hlasno som sa rozosmiala. „No to je dobré...“ nadhadzovalo ma od smiechu.
Dedko ješita sa ozval: „Tak, ja som starý dedo?“
„Však si... si predsa starý, nie?“ Zmierňovala som detskú úprimnosť.
Smiali sme sa všetci.
Najviac Danka. Tá na dôvažok Janke hrozila prstíkom. Medzi smiechom hovorila: „Tak sa nesmie hovoriť, Jana.“
Nechcela som veriť vlastným ušiam, že malá malú hreší a upozorňuje, že sa nepatrí hovoriť „starý dedo“. Prekvapilo ma to. Danka sa mi zazdala pozorná, múdra, a čo hlavné, úžasne citlivá. Ten malý brčkavý čirkáš-Jana bol ani chalanisko. Trieskala ním búrka plná energie. Uvedomila som si, že bude, ak bude starší, ešte väčší čirkášisko ako je dnes. Rodičia budú mať čo robiť, aby ju ubrzdili a ukočírovali.
Po polhodinke sme sa brali preč. Drobce z nás mali plno dojmov. Nechceli sme ich, hneď na začiatku, preťažovať. Aby sme to teda neprehnali, rozlúčili sme sa s nimi, bozkali, zakývali a poberali sa domov.
„Prídete nás pozrieť... Dobre?... mňa aj dedka,“ pozývala som ich.
Danka sa prekvapene opýtala: „Kam?“ a potom zopakovala, „kam?“
„K nám... s maminou... Uvidíš...“ bola som v rozpakoch, v tej chvíli som nedokázala malej vysvetliť, že kam. Aj tak by to, chúďa, nepochopilo.
Už sme boli na chodbe, keď sa Danka objavila vo dverách a opýtala sa:
„Teraz príde ujo Miloš?“
„Nie...!“ porozumela som, a hneď aj zareagovala. Niečo mi stislo srdce. Bolesť, účasť, láska, neha mnou zalomcovali. Zohla som sa, pomrvila kučierky na malej hlávke. „Ahoj! Prídete k nám aj s Jankou...“
Dvere sa na dcérinom byte zavreli. Stáli sme s mužom vo výťahu mlčky. „Ujo Miloš príde?“... zunelo nám v hlavách. Danka si myslela, že sa mení služba vychovávateľov. My odchádzame - a nám neznámy - „ujo Miloš“ príde miesto nás.
