V jednom šedivom, obyčajnom dni, keď sa ľudia tmolili po chodníkoch, bolo práve okolo poludnia. Naproti nášmu oknu vypínala sa Lekárska fakulta a vedľa jej šedivých stien stála malá tabaková predajňa. Murovaný domček. Obyvatelia Bratislavy sa tu radi pristavovali pre noviny a tabak. Tesne pri Avione bolo autobusové nádražie, benzínová pumpa, a tak pre predajcu v nej bolo zákazníkov habadej. V tomto, akoby normálnom ovzduší mestskej ulice naraz nastal zmätok. Práve pred touto malou predajničkou som pobadala muža s červenou páskou na rukáve a za ním chlapa v uniforme s puškou na ramene. Muž v šedivom obleku v momente, bleskove strhol rukou pásku zo saka a neskutočným tempom sa hnal vpred. Mihal sa medzi ľuďmi ako bežiaci zajac. Rútil sa, motal sa medzi prekvapenými chodcami. Nevedeli, čo sa deje...
„Stoj, stoj, lebo strelím...!“ ozývalo sa ulicou. Muž v uniforme skmásol pušku z pleca. Mieril na unikajúceho, ale streliť nemohol, lebo mu vo výstrele bránilo množstvo ľudí, ktorí akoby naschvál blokovali jeho výhľad na ubziknutého väzňa. Aj sa pustil za ním, letel opreteky s vetrom ako ten pred ním, ale márne. Väzeň sa v dave prepadol.
Vystresovaná nepochopiteľným divadlom stála som v okne ako vyjavená. Potom som sa otočila a celá rozochvená kričala na mamu:
„Mami, mamííí... utiekol väzeň...“
Matka na môj krik pribehla z kuchyne:
„Čo sa deje?... Čo je...?“
„Mami, mami, nejaký pán s červenou páskou na rukáve ušiel... väzenskému dozorcovi...“ Vedela som kto bol kto. Bola som častým svedkom takýchto vychádzok či prechádzok podivnej dvojice, ktorá sa objavovala na ulici od Krajského súdu a trielila niekam do mesta, smerom do nemocnice.
Matka zosmutnela a len vyšepla: „ Magduš, poď z okna preč... Chudák, politický väzeň... To bol iste politický... Kto vie, či sa mu podarí utiecť...“ Chytila ma za ruku a potiahla k stolu, kde som mala rozloženú domácu úlohu. „Choď sa učiť!“
Mlčky odišla do kuchyne a ja som sa roztrasená pobrala k úlohám. Sedela som síce nad nimi, ale od sústredenia na učivo som mala priďaleko. Mátal ma ten úžasný beh o dušu na slobodu. Akú?... Kam?... Dokedy?...
Tie ťažké, otrasné päťdesiate roky minulého storočia... Ako sú ďaleko, a predsa sú také stále blízke. Znepokojujú pamäť, vnútro... Nechali nezmazateľné stopy v duši človeka. Stačí, keď sa prejdem pod tie okná, kde sme bývali a pozerám na miestočko, kde kedysi stál učupený domček s predajom novín a cigariet. Dnes po ňom niet stopy. Len v mojej duši je jeho presná fotografia s príbehom...
